Na druhej strane, tým, že veľká časť chudobnejších Škótov v referende prehrala, zachránila šancu, že v Londýne ešte niekedy budú vládnuť labouristi. Ich prirodzení spojenci, na rozdiel od konzervatívnych toryovcov.
Dokonalá vizitka ostrovov s tradíciou absurdnej poézie, od detských riekaniek po Lewisa Carrolla; škótska mačka nateraz zmizla, jej úškľabok sa však nad Spojeným kráľovstvom vznáša ďalej.
David Cameron si môže vydýchnuť. Krajina, ktorej vládne, zostáva (aj so škótskou ropou) ďalej v klube najbohatších ekonomík sveta. On sám zatiaľ nemusí odstupovať z funkcie. Vydýchnuť si môžu aj labouristi. Bez voličov zo Škótska by boli ich šance na to, že sa niekedy v blízkej budúcnosti usadia vo vláde, menšie ako malé.
Až na ten mačací úškrn, ktorý visí vo vzduchu. Konzervatívcov čaká úloha prepracovať vzťahy so Škótmi a splniť sľuby, ktorými sa ich usilovali presvedčiť, aby neodchádzali. Boj medzi euroskeptikmi typu Camerona a tvrdým protieurópskym krídlom toryovcov sa síce odkladá do najbližších volieb, ale tým sa samozrejme nerieši. Britskí labouristi zasa budú musieť pri všetkej radosti z výsledku stráviť fakt, že mnohé labouristické bašty v Škótsku hlasovali presne opačne – za odtrhnutie.
Čo sa samotných Škótov týka, je dosť možné, že rozdelenie populácie krajiny na dva takmer rovnako veľké protichodné tábory sa v našich zemepisných šírkach dosť preceňuje. Ak už chceme silou-mocou porovnávať, nesmieme sa snažiť napasovať na cudzie hlavy klobúk našich vlastných chýb.
Rozdielom je už len samotné referendum. Vysoká účasť škótskych voličov napovedá, že otázku vážne chceli vyriešiť demokratickým hlasovaním, ktorému, mimochodom, predchádzali niekoľkoročné debaty. Žiaden Vladimír Mečiar tu neskákal na lep žiadnemu Václavovi Klausovi, ak už máme po príklady ísť rovno do našich končín…
Už len preto nie je korektné automaticky porovnávať škótskych „separatistov“ s kýmkoľvek iným. Samozrejme, Škótov teraz čaká čas triezvenia a zjednocovania sa na iných otázkach (otázka samostatnosti je po štvrtku na niekoľko rokov prirodzene v úzadí). Netrúfajme si však príliš farbisto rozprávať o „rozdelenom národe“ – Škóti sú v tomto zmysle „rozdelení“ už 307 rokov.
Každý prípad je skrátka zvláštny a ako taký by mal byť aj posudzovaný. Ak je pravda, že štáty stoja a padajú na ideách, na ktorých vznikli, potom úlohou štátnikov je kultivovať idey, nie trvať na status quo bez ohľadu na realitu. Ak idey chýbajú, ľudia sa zariadia podľa reality svojich životov a žiadne status quo, ktoré samo osebe nemá žiadnu hodnotu, im v tom nezabráni.
To je lekcia, ktorú musia teraz urýchlene pochopiť v londýnskom Westminsteri. A je to lekcia, ktorú musí urýchlene pochopiť Európska únia ako celok. Pretože, ako nás o tom dennodenne presviedčajú správy zo sveta, iné prípady môžu mať aj celkom iný a tragický priebeh.