Neratifikovalo medzinárodný dohovor o ich ochrane, sme jednou krajinou na starom kontinente, ktorá definuje napríklad psa ako vec, nie ako cítiacu bytosť. Od toho sa odvodzujú aj nízke tresty pre trýzniteľov zvierat a slabé povedomie zodpovednosti ich majiteľov.
Predsa existuje rozdiel medzi tým, keď ktosi pripevní lavičku meter dlhou reťazou, aby mu ju neukradli, alebo ju dá okolo krku šteňaťu. Ako napríklad Bobimu vo Vinohradoch nad Váhom. Keď po dvoch a pol roku vyrástol, železné oká sa mu zarezali hlboko do kože a od bolesti skučal celé dni. Občianske združenie Sloboda zvierat takmer denne upozorňuje na rozličné primitívne aj rafinované zverstvá, ktorých sa údajní páni tvorstva dopúšťajú na „veciach“, ktoré dobré slovo a pohladenie nikdy nezažili. O väčšine ukrutností sa však verejnosť ani nedozvie.
Zďaleka nie každý prípad vďaka milovníkom zvierat dospeje do šťastného konca ako ten Bobiho. A nech niekto, kto sa pozrie do jeho očí, do ktorých sa vrátila iskra a nádej, skúsi povedať, že nejde o cítiacu bytosť. Že možno doň beztrestne kopnúť ako do zabudnutého kameňa na ceste.
Psy a ďalšie zvieratá si zaslúžia nový, moderný zákon na svoju ochranu. Veď ony nielen cítia, ale svojím spôsobom aj myslia. Hádam ľudskejšie ako mnohí z nás.