To isté platí pre nás všetkých a pre políciu ako celok. "Pomáhať a chrániť“ je vznešene znejúce heslo, ktoré nijako nepripúšťa, že by sme sa mali nechať policajtmi len tak bezdôvodne urážať, či dokonca obtĺkať. A ich bývalé zásluhy v boji so zločinom, kolektívne či individuálne, nás pritom nemusia vôbec zaujímať.
Nikto im ich prácu nezávidí. Nikto im nezávidí ani riziká, vyplývajúce z toho, že sa v rámci náplne svojej práce o čosi častejšie ako bežní občania dostávajú do kontaktu s násilníkmi. Napokon, práve za tie riziká bývajú odmeňovaní, práve pre ne majú možnosť odísť skôr do dôchodku a poberať výsluhové penzie. Tými odmenami a penziami ich odmieňame my všetci, keďže sú štátnymi zamestnancami financovanými z verejných zdrojov.
Odmeňovaní sú ešte za zodpovednosť, ktorú na ich plecia kladie fakt, že majú zo zákona právo "rozkazovať“ nám, dokonca nás obmedzovať – pravdaže, iba v zákonom odôvodených prípadoch a zákonom stanoveným spôsobom.
Slovensko určite nepatrí medzi krajiny s obzvlášť liberálnym prístupom k strelným zbraniam (a je to tak dobre). Tým skôr si musíme dať sakramentský pozor na to, komu štát zbraň pridelí, umožní nosiť ju, prípadne ju aj použiť. A nemusíme hovoriť rovno o zbraniach. Stačí spomenúť aj fyzický výcvik a možnosť použiť príslovečné "povolené chvaty a hmaty“.
Jednoducho povedané, štát materiálne i morálne vybavuje policajtov právom používať násilie. Je to však len preto, aby nám, ako to majú vo svojom hesle, pomáhali a chránili nás. Kedykoľvek sa tomuto heslu spreneveria, nasledovať by malo iba jedno jediné riešenie: odchod zo zboru. Násilie je príliš vážna vec na to, aby sa mohlo len tak z moci úradnej tolerovať.
Téma agresívnych policajtov by sa nemala zužovať iba na psychotesty. Práve tak ako na psychotesty nemožno zúžiť tému držania zbraní vo všeobecnosti: strelných zbraní by malo byť v spoločnosti čo možno najmenej, a až potom sa môžeme baviť o pravidlách ich držania a používania. Rovnako policajti majú byť najprv vychovávaní k tomu, že drvivá väčšina ľudí, s ktorými sa stýkajú, je slušná – a až potom môže nasledovať bitkársky či strelecký výcvik potrebný na stýkanie sa s neslušnou menšinou. Čím to je, že (aj) v Európe sú štáty, ktoré sú zo všetkých stránok vyspelejšie ako ten náš a v ktorých je aj nízka zločinnosť a slušní policajti (pomáhajúci a chrániaci)? Majú tam lepšie psychotesty? Alebo za to môže zloženie tamojšej pitnej vody?
Kdeže. Len sa tam neboja byť vo všetkom dôslední. Hodnoty a normy správania, ktoré považujú za správne, vyžadujú dlhodobo od seba na všetkých úrovniach. V polícii i mimo nej, pri tvorbe zákonov i pri ich dodržiavaní. Skrátka, nie sú zbabelí ako my.