V niektorých ukazovateľoch sme na tom dokonca lepšie. Celú „success story“ kazí z nášho pohľadu iba jedno: Slovensko sa nepribližuje sebe samému. Rozdiely vo vývine jednotlivých regiónov zostávajú také hlboké, že sa s niekdajšími rozdielmi medzi českou a slovenskou časťou federácie ani nedajú porovnávať.
Produktivita práce na Slovensku je vyššia ako v Česku. Slovensko sa v HDP na hlavu približuje k vyspelej časti Európskej únie rýchlejšie ako naši západní susedia. Ako si nedávno všimol český týždenník Respekt, Slovensko je na tom lepšie aj pokiaľ ide o politickú stabilitu.
Zatiaľ čo sa na Slovensku od jesene 1998 vystriedali traja premiéri, v Česku ich bolo deväť. Navyše na rozdiel od Česka Slovensko vstúpilo pred piatimi rokmi aj do eurozóny, čím sa stalo súčasťou európskeho jadra, pomerne obľúbenou medzi investormi.
Nie je ťažké pomenovať dôvody takého vývoja. U nás sme v podstate museli prekonať jednu – nezávideniahodne ťažkú a závažnú – prekážku modernizácie krajiny: mečiarizmus. Táto prekážka stála medzi nami a inštitucionálnymi reformami, modernizáciou vládnutia a pre korupciu, klientelizmu a nakoniec až teroristický spôsob vykonávania moci aj medzi nami a naším úsilím o členstvo v Európskej únii.
Závratné tempo, akým sme sa z tejto jamy vyhrabávali, bolo možno paradoxne dané práve aj jej hĺbkou. Na jeseň 1998 už nebol čas špekulovať, ak sme nechceli, aby nám utiekli posledné vlaky do Európy. Aj preto prechádzali nevyhnutné, hoci často ideologicky jednostranné a nevyvážené reformy vlád Mikuláša Dzurindu. Ich podiel na modernizácii Slovenska a na našom priblížení sa k Európe však nemožno prehliadať – čo vôbec neznamená, že ich nemožno revidovať a naprávať.
Kým niekdajší český premiant visegrádskej štvorky vajatal, až sa napokon za Václava Klausa a ODS celkom obrátil proti Európe, slovenský enfant terrible nepripustil pochybnosti o svojom európanstve. Dokonca ani vtedy nie, keď v prvej vláde Roberta Fica spievali svoju labutiu pieseň tí, ktorí nás o dekádu predtým z Európy vyháňali: Vladimír Mečiar s Jánom Slotom.
Škoda len, že sme pri celom tom našom úsilí a našej success story zabudli, že úspech štátu závisí aj od toho, ako rovnomerne je rozložený. Nejde iba o podobné príklady, akým je slávna diaľnica do Košíc, ktorá už bola toľkokrát verbálne dokončená, a stále po nej ešte nejazdíme. Nedávny vývoj na strednom Slovensku bol priam učebnicovou ukážkou toho, ako môže byť nerovnomerné rozdelenie bohatstva a úspechu v krajine živnou pôdou pre extrémizmus.
Akoby sme pri tom doháňaní Čechov a fujazdení do Európy zabudli na dve tretiny Slovenska. Tie zostali kdesi vzadu a na náš celoštátny úspech sa pozerajú ako na sebaklam bratislavských elít. Dvadsaťpäť rokov po Novembri a takmer dvadsaťdva rokov po osamostatnení by zmena tohto stavu mala byť našou prioritou.