Dohoda na navýšení rozpočtu trvá pridlho. Nie je normálne, že sa rokuje niekoľko mesiacov a vyostrí sa to tak, že všetko bude stáť a padať na valnom zhromaždení 21. novembra.
Ak sa valné zhromaždenie neskončí dobre, dodávatelia z Mochoviec odídu, lebo jednoducho nebudú mať peniaze. Žiť bez peňazí, len tak zo vzduchu, totiž nevedia ani obrí energetickí dodávatelia.
Situácia sa pri Mochovciach vyhrotila až do tej podoby, že manévrovací priestor nie je prakticky už žiadny. Štát nemá inú možnosť, ako uvoľniť na projekt ďalších 800 miliónov eur. Ide o peniaze, ktoré sú v účtovníctve Slovenských elektrární. Nepriamo však ide sčasti aj o verejné financie, keďže štát je 34-percentným akcionárom elektrární. Ak by sa Mochovce nedokončili, mohli by sa rovno začať odrátavať straty z uviaznutej investície.
Vláda by musela začať vysvetľovať daňovníkom, prečo sa znehodnocuje investícia podporovaná do značnej miery aj zo štátnej kasy.
Dôsledky stopu dostavby Mochoviec by mohli byť veľmi nepríjemné aj pre taliansky Enel ako 66-percentného akcionára. Ten v súčasnosti svoj podiel v podniku predáva. Nedostavané Mochovce s otáznou rentabilitou prevádzky pri súčasných extrémne nízkych cenách elektriny na trhu sú pri predaji bremenom. Ťarcha by sa však ešte zvýšila v prípade, ak by sa projekt prerušil. Je otázne, či by pochybnosti o hodnote 66 percent akcií elektrární v takom prípade neboli také veľké, že by Enel musel predaj podielu prinajmenšom odložiť.
Zaujímavé sú v tejto súvislosti rozličné teórie o tom, ako sa Enel snaží predaj čo najviac urýchliť a, naopak, vláda sa obchod usiluje oddialiť. A to preto, že štát má záujem o daný podiel, ale nemá naň peniaze a potrebuje viac čas. Viac času možno potrebujú aj kupci, ktorí by slovenskej strane vyhovovali. S postupujúcim časom a prehlbujúcou sa neistotou okolo Mochoviec totiž môže hodnota podielu klesať, aj keď jediný zatiaľ zverejnený odborný odhad hovorí o cene 3,6 miliardy eur.
Mochovce a zmena majiteľa elektrární teda môžu spolu súvisieť. Navyše keď investori chcú od štátu garantovať prípadné straty z nedostavanej jadrovej elektrárne. Pri takej hre by však vláda mala byť nanajvýš opatrná. Príkladov, keď štát pristúpil na rôzne podmienky kupujúceho a napokon všetko zaplatili bežní občania, je z minulosti viac než dosť. Napríklad aj podiel v Slovenských elektrárňach štát predal hlboko pod cenu, podobne ako SPP či podniky rozvádzajúce elektrinu.