A čím už len lepšie možno zúročiť svoje skúsenosti s rozbitím a marginalizovaním vlastnej strany, ako výzvami na zjednotenie pravice?
Keby bol apríl, mohli by sme dúfať, že Pavol Frešo a Ľudovít Kaník žartujú. Takto nezostáva nič iné, iba skonštatovať, že výdatne snívajú.
Prísne vzaté, výzvy činovníkov potápajúcej sa SDKÚ majú svoju vnútornú logiku. Po vyhodení ministerky zdravotníctva a podpredsedníčky parlamentu, ale najmä po páde takej vysokej figúry v Smere, ako je (bol?) Pavol Paška, je logické, keď sa v opozícii zaoberajú príslovím, podľa ktorého železo treba kuť, kým je horúce.
Ostáva tu iba drobný problém. SDKÚ sa potápa takým tempom, že je nemožné, aby si to niekto nevšimol. Stranu jeden po druhom opúšťajú ako-tak známi i neznámi ľudia, v komunálnych voľbách tvrdo narazila na realitu a na taký prieskum, ktorý by jej veštil udržanie sa v parlamente aj po budúcich voľbách, si už nik nepamätá.
Ak nechceme Freša s Kaníkom zbytočne urážať narážkami na ich mentálnu spôsobilosť, musíme predpokladať, že tento trend si všimli aj oni. Ak si však myslia, že novú krv v strane rozprúdia výzvami na vznik novej SDK, konajú tak detinsky, že tie narážky človek udrží za zubami len s vypätím všetkých síl. Proti ich plánu (okorenenému absolútne nesprávnym „čítaním“ výsledkov komunálnych volieb) hovorí realita SDKÚ, ale aj to, že obaja majú momentálne v širšom pravicovom prostredí autoritu asi tak na úrovni umývačov okien. Bez urážky.
Ešte niečo dnes hovorí proti plánu na zjednocovanie pravice: súčasná realita samotnej pravice. V KDH sa očividne už dávno zmierili s tým, že za úspech budú vyhlasovať absenciu neúspechu. Možnosť, že by toto hnutie ešte niekedy narástlo na sile, nie je v rukách KDH a určite nie v rukách jeho vedenia. Na novinky nie sú kapacity, a tak kresťanskí demokrati vedú s vládou zákopovú vojnu v štýle prvej svetovej. Dokonca ešte i s tým detailom, že občas (na „politické Vianoce“) vyjdú zo zákopu a vedno s protivníkom si pripijú na lepšie časy.
Nový gazda slovenskej pravice, za akého sa vyhlásil Radoslav Procházka, má dnes čo robiť, aby zvyšku pravice vysvetľoval svoju bizarnú volebnú taktiku so stavaním a sťahovaním kandidátov. Netreba dodávať, že ak by sa Sieť ocitla v jednej koalícii s Novou Daniela Lipšica, egá lídrov by sa zrážali tak, že hromobitie by bolo počuť aj na Jadrane.
Maďarské strany sú maďarské strany. Akokoľvek sa Most snaží vymaniť z tejto škatuľky, nemôže si dovoliť byť menej „maďarský“ ako SMK, pretože práve na zmiešanom juhu majú obe združenia svoje loviská voličov. To bude pred voľbami ich prioritná záležitosť. Ak sa SDKÚ potápa, potom SaS už podľa všetkého leží na dne politického rybníka. Kto zostáva? Igor Matovič, Alojz Hlina…?
Po neslávnom konci Ľudovej platformy Pavol Frešo skúša opäť starý kúsok. Sníva. Alebo sa sníva nám?