Dalo sa očakávať i to, že ľudia ako Nigel Farage, Marine Le Penová či Richard Sulík si nedajú ujsť príležitosť, aby to Junckerovi „osladili“. Veci sú však trochu zložitejšie.
Ak vyšetrovanie ukáže, že Jean-Claude Juncker vo funkcii luxemburského ministra financií a ako premiér bol priamo zodpovedný za to, že pomocou zákonov sa zisky veľkých firiem prelievali zo zahraničia do jeho rodnej krajiny, mal by sám odstúpiť. Je predsa absurdné, aby na svojom terajšom poste zotrval, lebo jeho agendou je o. i. aj boj proti daňovým únikom v rámci EÚ. A každý uzná, že urobiť z capa záhradníka nie je dobrý nápad.
Kauza ukazuje na dve veci: európsky mainstream sa zatiaľ môže alibisticky skrývať za prezumpciu neviny, ale aj tak je zrejmé, že nemá odvahu narušiť prácne budovaný konsenzus, vďaka ktorému sa na čelo komisie dostal Juncker.
Na druhej strane, nemožno mať ilúzie, že euroskeptickým krikľúňom, ktorí sú v princípe „proti všetkému“, ide o niečo iné ako o vlastné zviditeľnenie. Žiaľ, obrovskou mierou im pomáhajú hlavné politické strany, ktoré im takýmito kauzami dodávajú muníciu.
Ideálne by bolo, keby bol Juncker odstúpil, hneď po tom, čo kauza Lux Leaks vyšla na povrch, lebo jeho dôveryhodnosť je tak či tak vážne naštrbená. To by bolo ideálne riešenie. My však žijeme vo svete reálnom, preto budeme svedkami nekonečných ťahaníc, kde s pribúdajúcim časom bude klesať pravdepodobnosť, že sa raz dozvieme pravdu.