Nuž, ako v čom, ale pokiaľ ide o ľudské práva, tak to zväčša platí. Osobitne ak je v hre legislatívne podchytenie práv menšín, od práv detí cez zdravotne postihnutých, národnosti až po homosexuálov.
Politické strany rady zratúvajú body, ktoré môžu získať za svoje aktivity. A v konzervatívnej spoločnosti ľudské práva v tomto smere nepatria medzi vďačné objekty. Rozširovanie menšinových práv málokedy vyvoláva sympatie väčšiny. A tak si politici túto agendu prehadzujú ako horúci zemiak.
Kým existoval post vicepremiéra, ktorý to mal na starosti, šlo to ako-tak. Ale po jeho zrušení to skôr pripomína tohtoročnú predvianočnú lyžovačku. Aj by sa chcelo, no veľmi to nejde… Napriek tomu sa kus roboty urobil.
Napríklad v týchto dňoch doručili na Úrad vlády návrh Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv. Ale už sa do tohto významného dokumentu ako osy pustili občianske organizácie, ktoré by chceli mať Slovensko z ľudskoprávneho hľadiska kdesi vo vrcholnom stredoveku.
Súčasne sa objavili správy, že táto agenda prechádza zo šéfa diplomacie na ministra spravodlivosti. Miroslav Lajčák sa odvoláva na pracovnú vyťaženosť svojho tímu v súvislosti so zostrenou situáciou v Európe, no takéto presuny zase načas skomplikujú kreatívnu prácu s problémami.
Zhodou okolností práve medzinárodné inštitúcie nás karhajú za pomalosť riešenia mnohých nedotiahnutých záležitostí v tejto oblasti. Nejde však ani tak o obraz Slovenska v zahraničí, ale najmä o to, ako sa dodržiavajú ľudské práva našich občanov.