Nuž, milý Adamko, je tu aj iná možnosť: možno by si ťa chcel osvojiť niekto z tých vyše 400-tisíc signatárov petície, všetko určite vzorových členov tradičných rodín. A bolo by po probléme aj bez referenda. Zlí gejovia, ktorí by z teba isto vychovali jedného z nich (ako ti to ochotne potvrdí MUDr. Rakús a iní šarlatáni), by museli odísť s dlhými nosmi…
Dosť vtipkovania. Je len dobre, že sa hrubozrnná demagógia a zneužitie detí na masírovanie emócií, čiže to, čo považuje Aliancia za rodinu za svoju kampaň, nedostane na obrazovky našich najrozšírenejších televíznych staníc. I keď sa niektorí ľudia domnievajú, že takáto kampaň by bola nevyhnutne kontraproduktívna, hlúposť a silu predsudkov neradno podceňovať. Stačí sa pozrieť, aký úspech majú tie všemožné konšpiračné internetové stránky, ktoré prekrúcajú skutočnosť často ešte primitívnejšie a okatejšie ako KBS, pardon, AZR.
Televízie, ktoré jedna po druhej odmietli vysielať kampaň AZR, pritom nemuseli byť vedené principiálnymi či hodnotovými motívmi. Celkom stačilo, ak ich k tomu viedol zákon a hrozba pokút. Ak by bola totiž niektorá z televízií odvysielala tieto klipy, znamenalo by to, že poskytla svoj vysielací čas na politickú (a náboženskú) kampaň. Taká však nesmie ísť na obrazovky bez protistrany.
No a protistrana ku klipom AZR de facto neexistuje. Jednoducho preto, lebo ľudia, ktorí považujú referendum za nedemokratické, nemajú svoju Alianciu. Nemajú zdroje na bilbordovú a televíznu kampaň, pretože okrem iného nemajú k dispozícii fondy, ktoré by sa dali vytunelovať tak, ako sa tunelujú štátne príspevky na cirkvi.
No a napokon odpovedať Chromíkovi na televíznu propagandu rovnakou propagandou by znamenalo dať sa vtiahnuť do „hry“. Tu však ide o to odmietnuť legitimitu útoku fanatikov na ľudské práva. Inými slovami, ľudské práva proti fanatikom v tomto prípade neubránime tak, že im skočíme na návnadu a prídeme k urne povedať svoje NIE. Ľudské práva ubránime tak, že sa v tomto márnom referende jasne vyjaví, že fanatikov je u nás v skutočnosti ešte stále menšina.
V konečnom dôsledku teda nezáleží, či televízie odmietli AZR z princípu, alebo zo strachu z pokút (optimisti medzi nami môžu dúfať, že za tým bola zmes oboch príčin). Klamať môžu ďalej farári v kostoloch a fanatici na internete; medzi reklamy na šampóny a mobilných operátorov sa im svojich pár minút lži a nenávisti dostať nepodarilo. Aj keď o to veľmi stáli.
Škoda-preškoda len, že zákon, ktorý tak pekne upravuje pôsobnosť televízií v oblasti politickej a náboženskej reklamy, nepamätá aj na štátne inštitúcie. Rôzni milionárski krčmári a jachtári, ktorí sú už prichystaní začať sa na povel zborovo prežehnávať, by aspoň mali o čom premýšľať.