Poliaci tvrdia, že pozvánky nerozosielali. Posielali iba nótu o konaní pietneho aktu v Osvienčime 27. januára. Všetkým adresátom to vraj „docvaklo“ a diplomatickou cestou sa opýtali Varšavy, či to má byť považované aj za formálne pozvanie pre predstaviteľov ich krajiny. Iba z Moskvy takáto otázka neprišla.
Keď teda nepríde Vladimir Putin, môže si za to on sám a jeho urážlivá diplomacia? Bolo by to logické vysvetlenie, nebyť poznámok poľského ministra zahraničných vecí Grzegorza Schetynu. Ten vyhlásil, že veď Auschwitz ani neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci, pretože to boli vojaci Prvého ukrajinského frontu…
Odhliadnuc od toho, aký idiotský je tento názor z hľadiska histórie, idiotský je najmä politicky. Ak je teda pre účasť na spomienke dôležité, kto presne túto najväčšiu továreň na smrť v dejinách oslobodil, čo majú potom na pietnom akte hľadať potomkovia jej staviteľov?! A vôbec, kto si chce uzurpovať politický dozor nad spomienkou na príšernosť, ktorá stála životy najmenej milióna a pol nevinných ľudí z celej Európy (čiže Slovákov, Čechov, Rusov, Poliakov rovnako ako Maďarov, Talianov či Nemcov… atď.)?
Všetci do jedného by tam európski vrcholní politici mali stáť nastúpení. Pre každého z nich by sa tam čosi našlo.
Nemeckí politici by boli vybavení najjednoduchšie. Tým stačí „obyčajná“ prehliadka, aby si pripomenuli, kam vedie blúznenie o panskej rase. Pre iných by sa museli pohľadať konkrétnejšie darčeky.
Napríklad poľský prezident by si odniesol pripomienku dedín, v ktorých pogromy na Židov vykonali miestni Poliaci, pričom nemeckí vojaci sa len prizerali. Takisto zoznam Židov, ktorým sa podarilo ujsť z get či táborov, iba aby ich vzápätí udali poľskí sedliaci.
Ruský prezident by mohol dostať hoci repliku väzenského mundúra s našitým ružovým trojuholníkom. To aby porozmýšľal o blúznení, akou je vraj Rusko dnes čistou protiváhou skazenému Západu. Aby videl, k akým koncom to vedie. Ukrajinský prezident by zas mohol dostať trebárs zoznam ukrajinských príslušníkov Divízie SS „Galizien“ a zoznam Ukrajincov, ktorí slúžili ako dozorcovia v táboroch smrti. To aby videl, s kým má do činenia, keď sa dnes prizerá fakľovým pochodom priamo v Kyjeve.
Darčeky ostatným politikom si už dokážu domyslieť čitatelia aj sami. Isté je len to, že nikto okrem obetí by z Osvienčimu neodišiel naprázdno.
Iste, takáto spomienka na Auschwitz by bola politicky nekorektná. Slúžila by však pripomienke, že medaily za ľudskosť a hrdinskú záchranu prenasledovaných môžu patriť jednotlivcom, na úrovni národov však niet spravodlivých a spravodlivejších, chrabrejších či ctihodnejších. Dnes rovnako ako vtedy.