Náš premiér sa cez víkend v Slovenskom rozhlase zapojil do diskusie o prisťahovaleckej politike, ktorá sa v Európe nanovo rozprúdila po nedávnych udalostiach v Paríži. Nuž prispel do nej, to hej: „Ak raz je Slovensko krajina, kde dominuje katolícka cirkev a druhá najsilnejšia je evanjelická cirkev, tak asi by sme nemohli len tak ľahko tolerovať, že sem príde 300 či 400 moslimov, začnú si tu stavať mešity a začnú meniť charakter, kultúru a hodnoty štátu."
Ak mal dosiaľ náhodou niekto nejasno v tom, čo si myslia slovenskí politici napríklad o prijímaní utečencov zo Sýrie alebo z iných „nekresťanských“ oblastí sveta, v ktorých sa odohráva humanitárna katastrofa, nemusí hľadať ďalej. Je totiž jasné, že rovnako by sa dnes na danú tému vyjadrila drvivá väčšina slovenských politikov (to len aby si niekto nemyslel, že toto je obvyklá hra „Kopnime si do Fica“). A veľmi podobne by sa najskôr vyjadril aj arcilotor Al-Bagdádí. Akurát by v jeho reči stačilo zameniť moslimov za kresťanov a mešity za kostoly. Ak má Európa problém, na ňom sa okrem samotných fanatikov a teroristov podieľajú práve takí politici, čo zamieňajú terorizmus s kultúrou, bezpečnostné opatrenia s ponižovaním ľudí, ktorí nesplývajú s väčšinou. Ak by mali politici s takouto slaboduchou predstavou o svete naozaj zodpovedať za našu bezpečnosť, potom spánombohom.
Slovensko sa podľa ústavy, ktorú sú povinní dodržiavať, neviaže na nijaké náboženstvo či ideológiu. Z toho vyplývajú dve veci. Jednou je to, že pre štát musí byť (ústava je zákon, vážení) celkom irelevantné, koľko ľudí chodí do akého kostola. Druhá vec, ktorá z toho vyplýva, je tá, že rozprávky o tom, ako 300 či 400 moslimov „začne meniť charakter, kultúru a hodnoty štátu", sú bohapustý nezmysel. Nikto nemá právo svojvoľne meniť charakter a hodnoty nášho štátu. Ani Konferencia biskupov to právo nemá, tobôž nejakých 300 či 400 pomyselných moslimov.
Nikto normálny nehovorí, aby sme otvorili hranice každému. Ani to, že máme teraz prijímať utečencov po desaťtisícoch. Pripomeňme si len, v akom znamení sa nesie celý tento týždeň. Pokloniť sa pamiatke ľudí, ktorí boli pred 70 a viac rokmi povraždení iba preto, lebo boli „iní“ ako vtedajšia väčšina – a jedným dychom šíriť atmosféru strachu a nedôvery voči ľuďom, ktorí sú „iní“ dnes, to je také… stredoeurópske.
Prisťahovalecká politika, terorizmus, potreba zvýšenej ostrahy a bezpečnosti, to sú všetko smrteľne vážne témy. O to viac je dôležité, aby sme sa k nim nevyjadrovali spôsobom, aký pristane nejakej zapadnutej gubernii, v ktorej najväčšiu exotiku predstavuje príchod cirkusu zo susedného okresu. Neurobí nás to ani bezpečnejšími, ani lepšími. Iba hlúpejšími.