Samotné jadro sporu je vcelku jednoduché. Grécko je ústami svojich nových predstaviteľov ako pacient, ktorý lekárovi vysvetľuje, že liečba, ktorú mu zaviedol pred piatimi rokmi, nefunguje. A nejde tu len o nejaké nepríjemné bočné efekty. Zlyháva samotná liečba, pretože pôvodná choroba sa po celý ten čas iba zhoršuje.
Lekár však trvá na tom, že liečba musí pokračovať, pretože do nej investoval už nemálo energie a financií a pacient je skrátka povinný splatiť tento svoj dlh čím skôr. Na čo pacient oponuje, že ak zomrie – čo je pri takejto „liečbe“ pravdepodobné – nesplatí už vôbec nič.
Premiér Alexis Tsipras európskym kolegom opakuje, že odmieta pokračovanie „bailoutu“, dozorovaného Trojkou Európskej komisie, Európskej centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu. V rámci tohto programu prišlo pol druha milióna Grékov o prácu a dva a pol milióna ľudí sa ocitlo pod hranicou chudoby.
Má takto vyzerať ozdravovanie hospodárstva a má takáto krajina šancu splatiť svoje dlhy bez toho, aby celkom obetovala vlastných obyvateľov? Odpoveď Tsiprasa a jeho ministra financií Janisa Varoufakisa, ktorú tento týždeň tlmočili najprv ministrom financií a v rámci summitu aj predsedom vlád členských štátov únie, znie: „Nie, ďakujeme, ale tento druh liečby si už neprosíme.“
Do dvoch týždňov by sa malo rozhodnúť o tom, či Grécko dostane ďalšiu tranžu pôžičiek v hodnote siedmich miliárd eur. Ak nie, ministri financií štátov EÚ sa domnievajú, že Grécku zakrátko na to dôjdu peniaze. Tsipras však žiadnu ďalšiu pôžičku nechce a Varoufakis tvrdí, že jeho krajina to finančne zvládne aj bez nej.
Doterajšia odpoveď únie, ktorou je napriek rečiam o tom, že „kompromis je možný“, viac-menej zborové „nie“, je odpoveďou politikov, ktorí sa boja, že ak popustia, popustiť budú musieť aj v ostatných analogických prípadoch. Ich odhad situácie je však otázny. A nielen preto, lebo grécky prípad presnú analógiu na kontinente nemá.
Tu sa nehrá o ich budúcu politiku voči „hriešnym“ krajinám juhu. Tu sa v skutočnosti hrá o ich vlastnú budúcnosť. Grécka vláda je ukážkou, čo sa stane, ak sa používa jeden muster na všetkých, ak sa uprednostní záujem veľkých bánk (ktoré „nemôžu padnúť“) pred obyvateľmi únie.
Nech si už Gréci vo vlastnej krajine poradia, ako vedia, to, čo momentálne predvádza EÚ na čele s nemeckým ministrom financií Wolfgangom Schäublom, je skutočný morálny hazard. Ak nechajú Grécko potopiť, bude to ukážka, pokiaľ až siaha ich verzia európskej solidarity. A politické následky v mnohých štátoch únie budú oveľa horšie, ako by boli, keby EÚ o možnom kompromise nielen hovorila, ale aj k nemu aktívne prispela.