Aktuálne sa o tom mohli presvedčiť Gréci. Premiér Tsipras ešte krátko po voľbách vyhlasoval, že Grécko získalo späť svoju česť a suverenitu. Cťou sa oháňal aj minister financií Janis Varufakis. Odmietol rokovať s Trojkou, navrhované predĺženie pomoci označil za ponižujúce a všetko zmietol zo stola. Ktovie, či si takýmto spôsobom chcel získať rešpekt, no isté je, že sa mu pritom podarilo pohnevať si úplne všetkých.
Od volieb, v ktorých vyhrala radikálna SYRIZA, neprešiel ani mesiac a grécka vláda ustupuje zo svojich pozícii. Mantinely európskej politiky sú nastavené tak, že priestor na rôzne excesy je len veľmi malý. A väčšina problémov sa rieši nejakou formou kompromisu.
Grécki politici budú mať teraz veľmi ťažkú úlohu – zachovať si tvár pred domácim publikom a zároveň dospieť k dohode s EÚ – vyžaduje si to doslova eskamotérske umenie. Navyše, v neprospech Grékov hrá čas. Aktuálny záchranný program pre Grécko sa skončí 28. februára. Bez ďalšej finančnej pomoci mu hrozí platobná neschopnosť.
Štvrtková ponuka zo strany Atén o polročné predlženie pomoci narazila na tvrdý berlínsky múr, lebo pre Schäubleho a spol. ústupok Grécka nebol dostatočný. Neobsahoval konkrétne opatrenia ako budú šetriť, a tak šéf nemeckých financií „mačku vo vreci“ odmietol.
Táto ponuka sa však stretla s úplne iným ohlasom v Paríži a Bruseli, čo naznačuje novú deliacu čiara v EÚ. Systém všetci proti Grécku dostal prvú trhlinu.
Najzaujímavejší je postoj samotného predseda Európskej komisie. Jean-Claude Juncker nebol nikdy „Merkelovej chlapec“. Teraz sa možno snaží ešte viac vymaniť z područia nemeckej kancelárky a začať robiť samostatnejšiu politiku.
Na druhej strane je pochopiteľný aj postoj Wolfganga Schäubleho. Aj on sa zodpovedá pred vlastnými voličmi a len ťažko by im vysvetlil, že zatiaľ čo doma v Nemecku je 7,5 % práceschopných ľudí odkázaných na dávky sociálnej podpory Hartz IV a mnohí ďalší sú nútení prijať tzv. minijob za 450 eur, idú Grékom doslova darovať miliardy za nič.
Nemecký minister financií to povedal jasne: „Ak nechce grécka vláda pokračovať v reformách, musí nám povedať, ako chce riešiť problémy svojej krajiny. Na túto otázku sme nedostali ani náznak odpovedi. Hovoriť, že chceme viac peňazí, ale nechceme pre to nič urobiť, a kvôli tomu urážať ostatných, to jednoducho nejde.“
Nikto súdny neočakáva, že grécky zadrhnutý motor sa sťaby mávnutím čarovného prútika premení na dokonalé švajčiarske hodinky. Politici chcú iba toľko, aby konečne začalo fungovať v medziach normálu. A preto potrebujú od Atén počuť, aké zmeny hodlajú urobiť. Nalievať ďalej peniaze bez prísľubu reforiem je neprijateľné.