To, že sa vedenie RTVS zobudilo, až keď zistilo, že sa okruh neplatičov rozrástol na úctyhodných 200-tisíc, tiež svedčí o tom, akým spôsobom sa tejto téme verejnoprávna televízia venuje.
Takémuto masovému výpadku by sa dalo poľahky predísť, ak by u nás existovala jednotná databáza – register fyzických osôb prepojený so Sociálnou poisťovňou, respektíve keby sa platili automaticky spolu s inkasom za elektrinu. Ak je všetko ponechané v podstate na dobrovoľnosť, tak sa nemožno čudovať, že výsledok je taký, aký je.
Predstavme si modelový prípad: mladý človek, ktorý sa osamostatní, často televízor nielenže vôbec nemá, ale o nejakých koncesiách ani nechyruje. Navyše, už dávno stratil dôvod, aby nejaký televízor vlastnil. Najkvalitnejšie seriály, filmy a dokumenty mu neposkytujú slovenské verejnoprávne kanály (o komerčných nehovoriac), a tak si ich pozrie na počítači.
Ak poslaním verejnoprávnych médií je divákom poskytovať sledovanie kvalitných programov bez bulváru, tak je namieste otázka, prečo RTVS vysiela v primetime melodrámy, z ktorých kvapká med, a „zábavné“ šou, ktoré infantilizujú národ.
Platiť sa oplatí. Áno, ale za čo? V Spojených štátoch, kde je u tzv. generácie Y prepad sledovanosti televízie obrovský, však tí istí ľudia ochotní platiť sú – ale za kvalitu, ktorú nachádzajú na prémiových kanáloch.