Spôsob, akým sa kotlebovci pred rokom a čosi zmocnili kraja, je po všetkých stránkach otrasný a urážajúci zmysel pre aspoň elementárne pravidlá fair play. Historky o zbieraní výpalného na bager (či čo) pre predsedu či o tom, koho zase zo svojej osobnej a straníckej famílie usadil na ten-ktorý dôležitý post vo vedení župy, nie sú ani zábavné, ani neškodné. Všetky dohromady znamenajú len jedno: je to Kotlebov výsmešný prostredník, otrčený do tváre zvyšku Slovenska.
Kotleba skrátka dáva nám všetkým ostentatívne najavo, ako si predstavuje svoju „vládu“. Ako triedny tyran, ktorého nezorientovaná učiteľka ustanoví za dozor počas prestávky medzi vyučovacími hodinami a ktorý si to vysvetlí ako licenciu na ešte väčšie šikanovanie spolužiakov za pomoci svojej bandy podobných násilníkov. Prirovnanie k pomerom na základnej škole nemá pôsobiť zjemňujúco – iba pripomína, na akej mentálnej úrovni zamrzla väčšina tých „poriadkuchtivých“ diev a mládencov, ktorých tak nesmierne teší mať moc nad ľuďmi.
Čo sa samotných eurofondov týka, tam je argumentácia tiež jednoduchá. Obyvatelia kraja možno spravili katastrofálnu volebnú chybu, keď túto partičku pustili k moci. Lenže stav ciest či sociálnych domovov v župe nemôže byť predmetom slizkej politickej pomsty: zvolili ste si osla, teraz až do ďalších volieb počúvajte, ako vám pekne híka do kroku po rozbitých komunikáciách… Okrem toho ani sto otrčených prostredníkov nezmaže fakt, že Banská Bystrica je súčasťou nášho štátu a že cesty či sociálne služby v kraji nie sú lénom, ktoré by po voľbách padlo Kotlebovi do súkromnej držby.
Všetko sa teda zdá jasné. Kotleba dostal vo voľbách právo spravovať župu, lenže obyvatelia Slovenska sa zato ešte nemusia nečinne prizerať, ako jeden z krajov upadá. Kde je teda problém? Problém sa začína tam, kde sa rodia nápady šiť zákony či legislatívne opatrenia na mieru jednotlivcom. V dobrom či zlom.
Nejde ani tak o to, že za určitých okolností bude musieť štát vysvetľovať Európskej komisii, že my máme síce všelijakých županov – lepších či horších – ale že jeden je naozaj osol, pre ktorého v jeho konkrétnom prípade treba zmeniť pravidlá. Oveľa viac ide o to, že my si budeme musieť toto všetko vysvetľovať u nás doma, sami pred sebou. A sami sebe budeme musieť sľubovať, že je to iba jednorazový a presne vymedzený prípad.
Pretože, ako to chodí, prvý raz je vždy len raz. Potom už ide všetko ľahšie. Dobré i zlé. Koniec koncov ak by sme menili pravidlá kvôli každému oslovi, ktorý na nás híka z obecnej až po najvyššiu úroveň, skončilo by sa to tak, že by sme nijaké pravidlá nemali. Takže úmysel možno dobrý, len pozor!