K rekonštrukciám potom pristupujú len pri havarijných stavoch, čím sa všetko ešte viac predraží. To sa zákonite musí odraziť na ich vzhľade.
Každý, kto ide do nemocnice, je tak v podstate pripravený na to najhoršie. Nie preto, že by sa bál vzhľadom na svoju diagnózu, hrôzu naháňa už samotné prostredie, v ktorom majú pacienta liečiť. Chátrajúce budovy s opadávajúcou omietkou, zatečenými stenami, plesnivými kachličkami nie sú ničím výnimočným. To, v akých podmienkach pracujú slovenskí lekári a sú nútení tráviť čas pacienti, pripomína skôr väzenie než miesto, kde uzdravujú ľudí.
Akokoľvek je finančná situácia nemocníc zlá, je neprijateľné, aby vedenie nemocnice tlačilo pacientov k predčasnému ukončeniu hospitalizácie, ak tomu ich zdravotný stav nezodpovedá. Ide predsa o zdravie ľudí. Našťastie, ešte stále sa nájdu statoční lekári, ktorí na takýto stav upozornia a neváhajú dať výpoveď.
Ak však na Slovensku existujú nemocnice, ktoré dokážu byť v čiernych číslach, či už vďaka tomu, že lacnejšie obstarávajú zdravotnícke prístroje, alebo preto, lebo si zarobia prostredníctvom vlastnej lekárne alebo celkovo zásluhou lepšieho manažovania, pričom to nejde na úkor pacienta, je otázne, prečo to nedokážu tie ostatné.
Kde sa stala chyba? Návšteva špitála predsa nemôže byť za trest a pacient nemôže byť v strachu, že ho domov pošlú nedoliečeného!