Táto otázka je asi kľúčová a môžu si ju položiť aj aktivistky Amnesty International, ktoré o tzv. kontajnerových školách nedávno na stránkach denníka Pravdy písali (13.3.2015).
V roku 2013 sa ministerstvo školstva pustilo do projektu, ktorý predtým každý obchádzal – pomohlo obciam zvýšiť nedostatočné kapacity základných škôl, pokiaľ ich neboli schopné zabezpečiť vlastnými prostriedkami, a hlavne mali preukázateľný záujem situáciu riešiť. Išlo o obce, ktoré školu buď vôbec nemali, lebo ju z bývalého režimu nezdedili, alebo v existujúcej škole ani po jej úpravách a rozšírení neboli schopné zabezpečiť dochádzku žiakov v jednej, prípadne ani v dvoch zmenách.
Áno, niektorí povedia, že chodili do školy na dve zmeny a sú tu, úspešní a zdraví. Lenže ich škola možno mala aj odborné učebne, kabinety, zborovňu, telocvičňu, kuchyňu, jedáleň a spĺňala hygienické normy. Tieto školy často majú už len triedy a napríklad telocvik vyučujú podľa vzoru Járu Cimrmana. Navyše počet detí v týchto obciach stále rastie a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť.
Ministerstvo pripravilo a otestovalo pilotný projekt postavený na spolupráci, výbere najvhodnejšieho stavebného postupu, koordinácii, zdieľaní nákladov a priebežnom monitorovaní výstavby. Za dva roky sa v 14 obciach postavilo alebo sa stavia kapacita pre takmer 3¤000 detí. Urobilo sa niečo, za čo sa však podľa pobočky Amnesty International máme hanbiť. Pri všetkej skromnosti, podľa spokojnosti rodičov, ich detí a učiteliek súdim, že máme byť hrdí. V čom je teda problém? V tom, že rómske obce by vraj nemali mať vlastné školy.
Sedliacky rozum hovorí, že ak je obec dosť veľká a má všetky predpoklady sa ďalej rozvíjať, vybuduje si kostol, školu aj krčmu. Problém nastane, ak v obci žije veľa Rómov. Pritom Rómovia žijú v takmer 40 percentách obcí na Slovensku, ale len v 286 obciach tvoria viac ako tretinu obyvateľov a iba v 129 obciach tvoria viac ako polovicu obyvateľov. Môžeme tak predpokladať, že v úplnej väčšine obcí etnické hľadisko nevystupuje do popredia a starostovia sčítavajú Rómov len vtedy, keď úrad splnomocnenca rozdeľuje etnické peniaze.
V obci, ktorú pánboh požehnal veľkým počtom detí, často nastáva odchod bielych detí do okolitých škôl a miestna základná škola sa stáva rómskou. Nie je to dobré, ale je to pochopiteľné. Po tom, čo narastá počet detí, ubúda priestorov, a tak sa žiaci učia kade-tade a o družinách, celodennom vyučovaní či internátoch môžu len snívať. Niektoré obce riešili situáciu vývozom svojich detí do susedných obcí, ktoré však tiež mali obmedzené kapacity a jedného dňa povedali dosť.
Časť obcí chce situáciu riešiť a chce mať vlastnú školu, ako sa sluší a patrí. Iné obce ju nepotrebujú a ich starostovia špekulujú: Rómom sľubujú školu za osadou, čím ďalej od obce, a bielym dedinčanom sľubujú, že Rómov do dediny nepustia. Smutná, ale úspešná stratégia.
Jedni hovoria, že každá obec, ak má dosť detí, môže mať svoju školu, najlepšie v centre obce. Druhí tvrdia, že v prípade rómskych škôl a rómskych obcí ide o segregáciu a deti by sa mali voziť do susedných obcí. Našťastie sa obe skupiny môžu zísť a rozprávať sa. Ajj o tom, že modul nie je betón, ale škola, aj o realite, cieľoch a ceste k nim, aj o tom, že deti potrebujú školu teraz.