Hovoríme o návrhu revízie smernice, ktorá stanovuje minimálnu dĺžku materskej dovolenky. Súčasná právna úprava hovorí, že v každej členskej krajine musí byť minimálne 14-týždňová, z toho dva týždne sú povinné.
V októbri 2008 Európska komisia navrhla novelu: osemnásť týždňov, z toho šesť bezprostredne po pôrode povinných. Počas celého obdobia by mali ženy dostávať podporu prinajmenšom vo výške povinnej nemocenskej, platnej v jednotlivých štátoch. Európsky parlament veľkou väčšinou schválil pozmeňujúci návrh, aby sa obdobie minimálnej materskej predĺžilo na 20 týždňov (z toho šesť povinných) a podpora bola vo výške predchádzajúceho platu.
Tu však návrh narazil na múr odporu členských krajín. Veľmi hrubú, betónovú stenu. Hlavným problémom sa zdá byť požiadavka na stopercentnú kompenzáciu platu. V štandardnom prípade by Európska rada prijala pozíciu, ktorá by bola (pravdepodobne) menej ambiciózna, ako tá od parlamentu. Všetky tri inštitúcie – komisia, rada, parlament – by potom hľadali kompromis. V tomto prípade však iniciatívu jednoducho zablokovala. Neprišiel žiadny protinávrh, a tak revízia smernice odpočíva bezpečne v zaprášených zadných zásuvkách rozhodovacieho procesu. Do hry vstupuje opäť komisia, tentoraz s agendou „odbúravania byrokracie“.
Úlohou podpredsedu Fransa Timmermansa je okrem iného sťahovať legislatívne návrhy, ktoré sú nepotrebné alebo beznádejne zablokované. Jedným z dôsledkov (nepredpokladám, že úplne neplánovaným) je, že členské krajiny dostali nástroj, ako pochovať kontroverzné iniciatívy bez diskusie. Stačí počkať.
Prvá hrozba, že bude smernica stiahnutá, prišla už minulé leto. Druhá nedávno – ak sa za najbližších šesť mesiacov nedosiahne žiadny pokrok, Brusel návrh legislatívy stiahne. A lotyšské predsedníctvo zatiaľ nemá ani mandát na vyrokovanie kompromisu.
Slovenskej vláde (terajšej, aj tej pred ňou) situácia asi vyhovuje. V tejto otázke určite nepatríme medzi advokátov budovania „sociálnej Európy“. S 20-týždňovou dĺžkou materskej by sme nemali mať problém, kameňom úrazu je asi stopercentná kompenzácia. Pri žobračenke, ktorú dávame matkám (podčiarknuté „matkám“, keďže patríme medzi tých pár krajín EÚ, čo nepoznajú inštitút otcovskej dovolenky), by návrh europarlamentu znamenal „vysoké dodatočné náklady“.
Zamestnávatelia nedajú Pre tých je, zdá sa, riešením akéhokoľvek problému „menej byrokracie, nižšie dane, nižšie odvody“. V štátnej kase sa nenájdu, keďže aj druhý sociálny balíček bude sanovať iné problémy.
Takže milé matky (v osvietenejších krajinách – rodičia), zabudnite. Musia stačiť pekné reči o potrebe rovnováhy medzi pracovným a rodinným životom a neprijateľnosti rodovej nerovnosti v príjmoch. A ozaj – raz do roka klinček.