Ako je možné, že firma, ktorá pozbierala toľko verejných objednávok, nehovoriac o ich finančných objemoch (najväčšie stavby, diaľnice…), skončí v takom biednom mínuse? Manažéri Váhostavu jojkajú, že museli v súťažiach ponúkať také nízke sumy, ktoré sa im nemohli rentovať. Takýto argument však nie je ani na smiech.
Je fakt, že politika predošlej vlády, ktorá (aj) v stavebníctve naháňala za každú cenu najnižšie ceny, pričom ignorovala ostatné, nemenej dôležité kritériá, bola mimoriadne hlúpa. Z vládnej politiky však ešte nevyplývalo, že Váhostav "musel“ vo verejných tendroch podliezať latku. Nemusel, rovnako ako nemusel ktokoľvek iný.
Dupľom nemusel vtedy, keď jeho manažment už videl, že tým ťahá firmu ku dnu. Ibaže by to niekomu bolo vlastne jedno, pretože komplikovaná vlastnícka štruktúra firmy umožňuje, aby pri takzvanej reštrukturalizácii niekto neprišiel skrátka, kým niekto iný má dostať 15 percent a ešte byť za to vďačný. Toto podozrenie však musia preveriť príslušní profesionáli.
Jedna vec je teda kritika exministra dopravy Jána Figeľa za primitívnu politiku "úspor“, druhá vec je to, že zodpovedná firma na takú politiku nemala pristúpiť. Ak, pravdaže, nebola vopred cieľom riadená firemná samovražda a podvod na dodávateľoch, ktorí sa majú uspokojiť s tým, že im z cyperských a iných exotických destinácií pošlú 15 percent zo zakontrahovaných súm. Čo musí byť čarovné najmä pre tých z nich, ktorí sú platcami DPH a v rámci toho už štátu odviedli 20 percent – tých musí návrat 15 percent potešiť zo všetkých najviac… O tom, čo sa roky rokúce deje v zdravotníctve (aj) pod taktovkou takzvaných schránkových firiem, sa toho už popísali stohy. Ak je dnes už vecou všeobecného konsenzu, že schránkové firmy a firmy registrované v daňových rajoch nemajú mať prístup k verejným peniazom v zdravotníctve, prečo by to malo byť inak v stavebníctve? Nehovoriac už o firmách, ktoré sú v reštrukturalizácii a na krok od bankrotu.
Za normálnych okolností by bola firma ako Váhostav už dávno v konkurze a na jej "reštrukturalizáciu“ by nik nebol zvedavý. Áno, je dosť možné, ako to pripomína generálny riaditeľ Marián Moravčík, že v prípade konkurzu by dodávatelia nedostali ani tých 15 percent. Vedeli by však aspoň to, že si z nich nikto len tak beztrestne nestrieľa.
Váhostav môže slúžiť ako prípadová štúdia. Počnúc vlastníckou štruktúrou, pokračujúc jednou vládou, ktorá stláča ceny do nerealistických hĺbok, a druhou vládou, ktorá nechá firmu v očividnom úpadku vyhrávať jeden tender za druhým… A končiac podmienkami "reštrukturalizácie“, na ktoré doplatia stovky dodávateľov. Ak sa majú na základe tejto štúdie zmeniť zákony, potom z nej vzíde aspoň čosi dobré.