Za socializmu naša veľká armáda obhospodarovala na Slovensku štyri vojenské obvody s prísnym zákazom vstupu, teraz ich má, početne podstatne menšia, vo veľkosti divízie tri. Prečo jej nestačí jeden dobre vybudovaný a ostatné dva po nevyhnutnej pyroasanácii, s ktorou sa rada prezentuje vo svete, neuvoľní pre verejnosť?
Po roku 2012 síce zákazy „zmäkli“, ale mnohé obmedzenia zostali v platnosti. V súkromných, ale aj v štátnych lesoch. Napríklad v Malých Karpatoch, kde 25 rokov po odstránení hraničných drôtov, pre obyvateľov katastrov Modry, Dubovej, Píly, Častej, Dolian, Plaveckého Mikuláša, Kuchyne, Plaveckého Štvrtka, Sološnice a Rohožníka iná forma drôtených zábran zostala – obludný plot so zákazom vstupu do zvernice Biela skala.
Ide o 30 kilometrov nepovoleného, respektíve ako výsmech stavebného zákona („drobná stavba“) ohláseného oplotenia s bránami opatrenými tabuľami, ktoré obmedzujú slobodu pohybu občanov podľa článku 23 Ústavy SR.
Jedinou výnimkou je priechod vybudovaný pre pánov poslancov k zariadeniu Národnej rady Papiernička. Veď sme si všetci rovní, len niektorí sú ešte rovnejší! Výmera zvernice dosahuje približne 3 200 hektárov, čo je 80-krát viac ako plocha Vatikánu. Na našom malom Slovensku, v malých Malých Karpatoch!
Zvernicu zriadili ešte v predchádzajúcom režime pre štátnostranícku reprezentáciu, jednoducho na lov zveri pre „vyvolených“. Starší čitatelia Pravdy si určite pamätajú, koľko sa na ňu po novembri 1989 znieslo ostrej kritiky v novinách: Dosť bolo papalášov!
V súčasnosti však už nie je zvernica spoločensky únosná a primeraná demokratickým princípom spoločnosti. Tento relikt socializmu sa nachádza na území najväčšej aglomerácie miest Bratislava – Trnava, v jednej z najnavštevovanejších turistických oblastí pri Hrade Červený Kameň.
Po tom, čo ju predelili pred pár rokmi za štátne peniaze, bola prenajatá dvom poľovným spoločnostiam, ktorých personál šikanuje tých, čo tieto lesy vysadili, pracovali v nich, zrástli s nimi. Vstup na oplotené územie je totiž podľa zákona o lesoch priestupkom.
Uzavreté sú najkrajšie hubárske lokality a turistické trasy Malých Karpát. Prerušené sú väzby na Záhorie, umŕtvil sa potenciál turizmu. Nájomca poľovného revíru Biela skala II (jednoosobová eseročka) dokonca drzo označil revír za súkromný majetok!
Už zrušením nevoľníctva sa zaviedla za Márie Terézie sloboda pohybu v lesoch, za grófa Pálffyho tu mohli ľudia zbierať lesné plody, drobné palivo, dokonca aj niektorí komunistickí činitelia tu zvykli hubárov nenútene pozdraviť a prehovorili s nimi pár slov. S takým arogantným obmedzením slobody pohybu občanov sa už v súčasnej civilizovanej Európe sotva inde stretneme.
Iste, aj tam sú ploty, ale menšie a súkromné, so zábranami proti úniku zveri, ktoré však umožňujú vstup osôb. Zatiaľ tu zaznamenali iba odpor jednotlivcov, ktorí poškodzujú plot a tabule. Ľudia sa však boja postaviť proti poľovníkom, ktorých nájdete naprieč politickým spektrom, ale táto iniciatíva nie je zameraná proti nim, veď poľuje sa prevažne vo voľnej prírode.
Je namieste domáhať sa najprv vykonania technických opatrení, ktoré by umožnili voľný vstup do takýchto veľkých oplotených lesov pešo, na invalidných vozíkoch a na bicykloch. A potom vyvinúť masívny tlak, aby sa odstránila diskriminácia väčšiny jednotlivcami z poľovníckych združení a dosiahla sa úplná sloboda pohybu ľudí v slovenských lesoch.