Stopa Stanislava Grossa

Odchod Stanislava Grossa, v rokoch 2004 a 2005 predsedu českej vlády a Českej strany sociálnodemokratickej, nebol prekvapením. O jeho vážnej chorobe sa vedelo dlho.

17.04.2015 12:30
debata (2)

Napriek tomu sa ukazuje, že Česi, Moravania a Slezania ešte nemajú skúsenosť s pochovávaním svojich premiérov. Preto sa vo verejnom priestore začal miešať smútok z úmrtia pomerne mladého človeka s prepieraním Grossových životných faulov a omylov.

Stanislav Gross totiž opustil politiku v súvislosti s vlečúcou sa majetkovou aférou, ktorú nedokázal zrozumiteľne vysvetliť. Neskôr vyšlo najavo, že zarobil desiatky miliónov obchodom s akciami firmy Moravia Energo.

V tej chvíli sklamal aj tých spolustraníkov, ktorí za neho v časoch rozličných káuz bojovali do posledného dychu. Jednoducho, jeho životný štýl sa raz životnému štýlu sociálneho demokrata výrazne vzdialil.

Ako politik však bol mimoriadne schopný. Po novembri 1989 patril k obnoviteľom ČSSD, šéfoval Mladým sociálnym demokratom, vypracoval sa do kresla predsedu poslaneckého klubu. Po partajných schodíkoch dokázal stúpať najmä vďaka brilantnej znalosti procedúr a priateľskému, neformálnemu správaniu.

Bol veľmi usilovný a učenlivý. Grossova otvorenosť novým nápadom a trendom sa podpísala aj na podobe ČSSD, v ktorej ho zaraďovali medzi stúpencov Blairovej Tretej cesty či do Schröderovho Nového stredu.

Keď Miloš Zeman hľadal v roku 2000 do svojej vlády ministra vnútra, stávkou na Grossa riskoval: vybral človeka s nízkym vekom, bez výrazných skúseností z praxe, s nie úplne dokonalým formálnym vzdelaním. Zároveň však človeka pracovitého, ktorý sa aj na ministerskú úlohu dôkladne pripravoval. Rovnako vo vláde bol známy svojou starostlivosťou a bystrým úsudkom.

Ambiciózny politik sa však tiež ľahko namočí do temného bahna. Grossovi vyčítali, že zasahuje do policajných právomocí a hýbe udalosťami viac, ako by mal. Pripisovali mu tiež kľúčovú „zásluhu“ na nezvolení Zemana za prezidenta parlamentom v roku 2003.

O rok neskôr pomohol vytlačiť z premiérskej pracovne Vladimíra Špidlu. Prevzal po ňom aj vedenie strany. V tom čase už bolo zrejmé, že do najvyšších funkcií v skutočnosti nedozrel.

Hoci ho vždy považovali za majstra politického marketingu (kdekto si ho dodnes pamätá v maskáčoch pri eliminovaní povodní alebo pri policajných zásahoch proti prostitúcii), škandál okolo kúpy drahého bytu zažehnať nedokázal. Pamätám si z tých dní Grossa v kuloároch skľúčeného, nerozhodného, tápajúceho. Nevedel, či, kedy a ako odstúpiť, uvedomoval si aj svoju zodpovednosť voči ČSSD.

Po opustení nadobudnutých postov sa nestratil a využil obchodné kontakty, ktoré ako premiér nazbieral. V čase Grossovej najväčšej slávy bolo bežné stretávať v jeho blízkosti vplyvných podnikateľov aj nedôveryhodné postavy, ktoré viac ako do štátnych služieb patrili do podsvetia.

Hádam aj preto nik neplakal, keď sa Gross porúčal z politiky. Odcudzil sa občanom aj svojim kolegom. ČSSD stálo veľa síl, kým napravila pokazený dojem ľudí z Grossovho predvolebného hesla Myslím to úprimne, ktoré sa rýchlo premenilo na vlastnú paródiu.

Žiadny Grossov prešľap si však nezaslúžil taký tvrdý, definitívny trest. Už len preto, lebo za sebou nechal najmä v sociálnej demokracii, ale aj vo vláde veľa dobrých stôp. Svoje hriechy si v posledných rokoch života pripúšťal a s istou dávkou otvorenosti o nich hovoril aj pred dokumentaristami.

Verejne o sebe pochyboval, našiel cestu k Bohu, pôsobil bezbranne. Preč bol mladý chlapec hltajúci kovbojky, česká verejnosť sa prizerala jeho zmúdreniu, možno až precitnutiu.

Stanislav Gross si zaslúži, aby sme na neho spomínali v dobrom. A pripomína nám, že ani politická moc a kopy peňazí nie sú všetko.

2 debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtia #Stanislav Gross