Zjavila sa len akoby na okraj, v samostatnom boxe včlenenom v hlavnom texte: rozpočtové škrty majú omnoho drastickejší vplyv na ekonomický rast, než sa predpokladalo.
Dnes už, pravda, o škrtoch nie je také populárne hovoriť, mantrou sú štrukturálne reformy. Najmä deregulácia trhov práce. Teda oslabenie ochrany zamestnancov, odborov a inštitútu kolektívneho vyjednávania.
Argument dokola opakovaný Európskou komisiou je zdanlivo logický: ak budú môcť firmy jednoduchšie prepúšťať zamestnancov, nebudú musieť byť také opatrné pri ich prijímaní! Inovatívne firmy, ktoré podnikajú s vyšším rizikom, tak budú môcť rýchlejšie expandovať biznis. Flexibilné trhy práce napomáhajú rast ekonomiky, produktivity i zamestnanosti.
No späť k Svetovému ekonomickému výhľadu MMF. Prekvapenie nájdete na stranách 105 a 106, ako inak, znovu v samostatnom boxe. Keď MMF meria na základe štatistických dát vplyv rôznych faktorov na produktivitu, prichádza k záveru, že „nižšia regulácia produktových trhov a intenzívnejšie využívanie vysoko kvalifikovanej práce a IKT kapitálové vstupy, ako aj vyššie náklady na výskum a vývoj prispievajú pozitívne a štatisticky významne k celkovej faktorovej produktivite… Na druhej strane, nezistilo sa, že by mala regulácia trhu práce štatisticky významný vplyv na celkovú faktorovú produktivitu".
Inak povedané, tvrdenie, že deregulácia trhov práce – oslabenie ochrany pracovníkov, kolektívneho vyjednávania a pod. – podporuje produktivitu ekonomiky, nie je empiricky podložené. To podstatne oslabuje dôveryhodnosť odporúčaní, ktoré často počuť od Európskej komisie.
A to nielen odvtedy, čo úniu zachvátila kríza. Liberalizáciu pracovných trhov odporúčala už Lisabonská stratégia, ktorou sa chcela EÚ stať „najdynamickejšou a najkonkurencieschopnejšou poznatkovo orientovanou ekonomikou“, najmä po revízii stratégie v 2004/2005 v réžii liberálnej Barrosovej komisie.
Keď sa Európa nadchýnala severským konceptom „flexikurity“ – spojenia flexibility trhov práce s bezpečnosťou poskytovanou proaktívnou politikou zamestnanosti, v skutočnosti bol dôraz iba na tú časť.
V skratke, v európskej politickej špičke už dlho prevláda presvedčenie, že sociálny systém, ktorý bol postavený na regulovaných trhoch práce, vyjednávaní sociálnych partnerov o výške platov, ochrane pracovníkov atď., je len príťažou.
Nuž MMF naznačuje, že prinajmenšom pokiaľ ide o produktivitu, nie je to tak. K tomu pripočítajme ďalšie štúdie, ktoré konštatujú štatisticky neexistujúce prepojenie medzi mierou ochrany pracovných miest a nezamestnanosťou. Výsledkom by malo byť minimálne vážne zamyslenie sa nad súčasným smerovaním európskej hospodárskej politiky.
Ale nebude. Stačí si pozrieť, čo európski partneri naďalej tvrdo požadujú od Atén, stačí si prečítať odporúčania komisie v rámci mechanizmov hospodárskeho riadenia.