Z týchto dokumentov vyplynie, či verejné peniaze z európskych zdrojov budú smerovať do výstavby nových nádrží a vodných elektrární s devastujúcimi dosahmi na životné prostredie, do regulácií a snahy o „ovládanie“ prírody, alebo do udržateľného využívania energetického potenciálu vodných tokov, zadržiavania dažďovej vody v mestách a jej opätovné využívania, obnovy brehových porastov, mokradí, miest, kde sa voda môže voľne rozliať a vsiaknuť.
Na základe nich sa dočkajú (alebo nedočkajú) dediny a mestá protipovodňových opatrení, kanalizácií a vodovodov.
Tvorba strategického dokumentu by podľa európskej smernice o SEA mala stáť na zmapovaní potrieb a predstáv samospráv, občianskych organizácií, občanov, aby sa s výsledným dokumentom zainteresovaní hráči stotožnili, prijali jeho závery a vedeli, čo, kedy a prečo sa bude diať v budúcnosti.
Na verejnom prerokovaní, ktoré organizovalo ministerstvo životného prostredia (MŽP), boli počas troch hodín v bežnom pracovnom čase predstavené štyri dokumenty, ktoré majú s prílohami 11130 strán, napriek tomu, že zákon 24/2006 o EIA takéto zlučovanie nepozná.
Okrem samotných dokumentov stihlo ministerstvo pred poloprázdnou sálou predstaviť aj analýzy vplyvu týchto strategických dokumentov na životné prostredie, z ktorých vyplynulo (vedci, ochranári, verejnosť, vodáci, rybári, držte sa!), že očakávané dosahy týchto dokumentov budú prevažne pozitívne.
Nejde tu však len o spôsob, akým bolo organizované včerajšie verejné prerokovanie. Občianske organizácie, odborníci aj samosprávy dlhodobo upozorňujú, že MŽP v rozpore s Aarhurským dohovorom systematicky vylučuje verejnosť z tvorby a pripomienkovania „vodných“ dokumentov napríklad aj tým, že skracuje lehoty na konzultácie rozsiahlych dokumentov, čo je v rozpore s legislatívnymi pravidlami vlády.
Začiatkom roka 2015 dokonca MŽP neakceptovalo hromadnú pripomienku k strategickému dokumentu, pod ktorú sa podpísalo 1 100 ľudí, načo občianske organizácie podali podnet ombudsmanke.
Okrem procesného hľadiska nezapájania či presnejšie vylučovania verejnosti je veľmi problematický aj obsah samotných dokumentov – najmä tých, ktoré sa zaoberajú využitím energetického potenciálu slovenských riek.
Týka sa to aktualizácie koncepcie s rovnomenným názvom, ktorá predpokladá do roku 2030 možné vybudovanie 343 (!) malých vodných elektrární (na Hrone je napríklad naplánovaných 30 profilov, čo by znamenalo prehradenie rieky každých 4 – 5 kilometrov) a v podstate devastáciu riek z hľadiska biodiverzity, kvality vody aj kvality života obyvateľov okolitých obcí a miest.
Paradoxne, MŽP, ktoré by malo dbať o čo najprísnejšie presadzovanie smerníc na ochranu prírody, v tomto dokumente uvádza, že „jednostranné uplatňovanie prísnych limitov ochrany prírody a krajiny pôsobí likvidačne na rozvoj hydroenergetického využívania vodných tokov SR prostredníctvom MVE“.
Keďže koncepcia podľa odborníkov aj občianskych organizácií porušuje európsku legislatívu (konkrétne článok 4 odsek 7 rámcovej smernice o vode a smernice o SEA o posudzovaní vplyvov strategického dokumentu na životné prostredie), podali ešte v roku 2012 sťažnosť na Európsku komisiu.
V súčasnosti vedie komisia kvôli tejto koncepcii voči Slovensku tzv. infringement, teda konanie kvôli tomu, že si neplní svoje záväzky pri implementácii legislatívy EÚ.
Vedie to k domnienke, že kvôli infrigmentu nemôže v súčasnosti Slovensko investovať do nových malých vodných elektrární európske verejné peniaze z fondov EÚ, pravdepodobne sú pozastavené aj peniaze z Európskej investičnej banky a Európskej banky pre obnovu a rozvoj, s ktorými sa pri tvorbe koncepcie počítalo.
Napriek tomuto tlaku zo strany EÚ však MŽP pokračuje v nastolenom trende obchádzania verejnosti a presadzovania záujmov betonárov nad záujmami ochrany prírody.