Reštrukturalizácia i konkurz sú pojmami právneho poriadku SR a ich obdobu nájdeme vo väčšine civilizovaného sveta. Vláda aspoň predbežne uprednostnila riešenie situácie pred hľadaním vinníka a navrhla zákon, ktorý by umožnil sériu krokov vedúcich k podstatne väčšiemu ako 15-percentnému uspokojeniu drobných veriteľov, zachovaniu Váhostavu, čiže asi 1 500 pracovných miest, a v prípade úspechu jej plánu bez zaťaženia verejných financií, teda daňových poplatníkov.
Dá sa rozumne diskutovať, či ide o jediné možné, alebo aspoň najlepšie riešenie a táto diskusia prebehla v Národnej rade.
Samotný problém Váhostavu však zatieňuje, že na jeho zvládnutie bolo asi nevyhnutné prijať ďalší zákon. Právny predpis zameraný nezakryto na riešenie konkrétneho prípadu je pre právnika ťažkým hriechom, ale 1 500 pracovných miest a krivda mnohých živnostníkov sú silnými argumentmi. Ak by som bol poslancom, tak by som tento návrh s ťažkým svedomím vari predsa len podporil.
Vláda nedávno schválila Národný program reforiem 2015, ktorý od členských štátov EÚ požaduje Európska komisia. Časť pridlhého zoznamu reforiem, ktoré sa valia na človeka, si vyžiadala alebo vyžiada zmenu právnej úpravy.
V právnej teórii sa pred niekoľkými rokmi udomácnilo slovné spojenie legislatívny optimizmus, ktoré označuje predstavu, že prijatie zákona je riešením problému. Azda by bolo vhodnejšie hovoriť o legislatívnom zúfalstve, keď verejná moc potrebuje k akejkoľvek aktivite výslovný zákonný základ a v zákone sa má stanoviť aj spôsob jej činnosti.
Vyplýva to hádam až z príliš prísneho chápania čl. 2, ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom ustanoveným zákonom. V právnom štáte sa pokladá za takmer samozrejmé, že každý krok verejnej moci má právny základ a spravidla i podobu nového právneho predpisu alebo právom upraveného rozhodnutia orgánu.
Naznačené má niekoľko dôsledkov. Asi najčastejšie spomínaným a kritizovaným sú početné novelizácie zákonov aj podzákonných právnych predpisov, ktoré jeden kolega dokonca označil za svojskú metódu vládnutia.
Pozornosti však uniká, že kde je právna úprava, tam je nevyhnutne i určitá miera neistoty. Rozhodnutia orgánov verejnej moci sú preskúmateľné súdmi a k podstate súdneho konania patrí, že nemá zaručený výsledok. Právny predpis je napadnuteľný pred Ústavným súdom, kde opäť niet garancie výsledku.
Podstatná časť právneho aj ekonomického riešenia problému Váhostavu bude možno nielen kritizovaná, ale aj právne spochybnená Európskou centrálnou bankou. Politické zápasy sa neraz vybojúvajú ako právne spory najčastejšie pred Ústavným súdom.
Zvláštne odsúdenie si zaslúži podávanie trestných oznámení na politických súperov. Politika uniká sama pred sebou do práva.
Vláda aj ostatné orgány verejnej moci sa museli naučiť pôsobiť v podmienkach niekoľkorakej neistoty. Prvou je demokracii vlastná neistota podpory verejnosti, čiže neistota budúceho volebného výsledku.
Druhou neistota ústavnosti a zákonnosti ich jednotlivých krokov, ktorú čoraz častejšie dajú preveriť tí, čo sú nimi dotknutí. V EÚ pribúda i neistota reakcie bruselských inštitúcií.
Verejnosť pritom očakáva od štátu a zvlášť od vlády riešenia rastúceho okruhu záležitostí. Aj ekonomické problémy veľmi veľkej firmy sa stávajú verejnou vecou, ktorej riešenie sa očakáva od štátu. Vládnuť znamená i konať s vedomím mnohých a stále viac právnych rizík a neistôt.