Politici sa väčšinou obmedzujú na všeobecné frázy a z väčšiny médií sa ľudia o téme dozvedia ešte menej. Lenže čas beží a podľa plánov by mohla byť dohoda technicky uzavretá ešte v tomto roku. Potom bude všetko v rukách Európskeho parlamentu.
Vtedy však už bude na našu verejnú debatu neskoro. Ak bude výsledkom jej neexistencie ďalší nárast protieurópskych vášní a skepsy, budeme sa všetci obradne čudovať, odkiaľ sa to v ľuďoch berie?
Samozrejme, veľké mínus na strane Európskej komisie je v spôsobe, akým sa dohoda dohoduje: pre európsku verejnosť boli dvere väčšinu času zatvorené. No už práve toto samo osebe by malo byť témou.
Namiesto výkrikov proti „bruselskému diktátu“ v hocijakej hlúposti, témou by malo byť reálne obchádzanie demokracie, keď experti (rozumej firmy a ich lobisti) za zatvorenými dvermi rozhodujú o tom, čo je a čo nie je pre nás vhodné. Oči nám má zalepiť vágny prísľub 0,5-percentného prírastku k európskemu HDP v priebehu desiatich rokov.
Obchádzanie demokratických inštitútov je aj najväčším kameňom úrazu samotnej dohody. Ako na portáli Social Europe upozorňuje americký ekonóm Joseph Stiglitz, dohody, akou je TTIP, „výrazne prekračujú rámec obchodu, ochrany investícií… a výsledkom sú zásadné zmeny právnych a regulačných systémov celých krajín bez možnosti zásahu či zodpovednosti voči demokratickým inštitúciám“.
Inými slovami, o chlórovaných kurčatách sa v návrhu TTIP najskôr nič písať nebude. Načo aj? Zásadné je, aby mohli firmy žalovať štáty o náhradu za zníženie očakávaných budúcich ziskov. To nie je len teória.
Stiglitz poukazuje na žaloby tabakového giganta Philip Morris proti Austrálii a Uruguaju na základe podobných zmlúv ako TTIP za to, že v týchto štátoch majú byť škatuľky cigariet „vyzdobené" obrázkami ukazujúcimi názorne dôsledky fajčenia.
Je možné, že krajiny arbitráže (mimochodom, mimoriadne nákladné) vyhrajú. Nie je však čosi perverzné na systéme, v ktorom môže firma žalovať štát o ušlý zisk podľa vzorca: prevencia rakoviny – menej fajčiarov – menší obrat?
O technikáliách arbitráží sa v súčasnosti zvádza boj. Európska komisia požaduje, aby arbitráže rozhodovali buď národné súdy, alebo aby na tento účel vznikla jedna stála inštitúcia. Američania nesúhlasia a trvajú na ad¤hoc zriaďovaných arbitrážach, na ktoré sa nevzťahujú tie isté pravidlá a zásady ako na normálne súdy.
Tým sa však otázniky okolo TTIP nekončia. Pravdou je totiž napríklad aj to, že Slovensko by ešte i na takto nevýhodne formulovanej ochrane investícií zarobilo. Naša vlastná a dodnes platná dohoda z 90. rokov je totiž pre nás ešte nevýhodnejšia…
Budeme o TTIP a jeho paradoxoch diskutovať až vtedy, keď bude po všetkom? Alebo je nám celkom jedno, za čo dvíhajú ruky naši volení zástupcovia?