Niekto ľutuje utečencov, ktorých život sa neskončil tragicky v morskej hlbočine, ale bolo im dopriate živoriť v záchytných táboroch či ako nelegálna pracovná sila. Niekto ich neznáša, pretože ich pokladá za hrozbu. Takmer nik si však neuvedomuje, že sme to (aj) my, kto ich dostal do tejto situácie.
Prispievame k čoraz väčším vlnám utečencov, aj my Slováci a Slovenky, naša republika. Aktivisti Arms Watch Slovensko minulý týždeň zverejnili, že na základe analýzy oficiálnych dokumentov ministerstva hospodárstva o obchode so zbraňami sa od nás do Nigérie vyviezli iba minulý rok zbrane za 1,4 milióna eur.
A to nespomínam nejaké „mierumilovné“ odmínovače, ale kategóriu VM4, kam patria bomby, rakety a riadené strely. Nigérijský Národný výbor pre ľudské práva pritom v tom istom období konštatoval, že armádne jednotky mučia, násilne zadržiavajú a znásilňujú civilistov.
Ďalší vojenský materiál sme vyviezli do Ugandy, Angoly či Saudskej Arábie, teda do krajín, kde sa tiež dlhodobo a masívne porušujú ľudské práva civilistov. V prípade Saudskej Arábie nesmieme zabúdať ani na vojenské „dobrodružstvá“ v susedných štátoch, ako je v súčasnosti Jemen.
Zisk slovenských firiem z obchodu so zbraňami vlani vzrástol o štyri milióny eur. Vláda teda dáva zelenú takémuto vývozu a verejnosť tešia alebo prinajmenšom nezaujímajú zisky z ľudského utrpenia, pokiaľ sa deje tisíce kilometrov od nás.
Ak sa však za toto správanie dostaví účet, zrazu strkáme hlavu do piesku. Tvárime sa, že nevieme o tom, čo a kto spôsobuje predlžovanie konfliktov v krajinách, z ktorých migranti prichádzajú.
Nespomíname si, že sme v roku 2011 spolu s USA a arabskými spojencami odštartovali vojenskú operáciu na zvrhnutie režimu v Líbyi? Nevidíme, že priamy dôsledok tejto akcie je brutálna občianska vojna, ktorá vyháňa čím ďalej, tým viac utečencov naším smerom.
Nejde však len o zbrane, či už predané, alebo použité. Vieme, čo spôsobujú v afrických krajinách „rozvojové“ organizácie ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond, ale aj Európska banka pre obnovu a rozvoj? Mali by sme, pretože to, čo robia, robia aj v našom mene, za naše peniaze a ovocie ich práce sa k nám dostáva na pltiach cez Stredozemné more.
Ľuďom, ktorí sú v ohrození života alebo sa porušujú ich základné práva, treba ihneď a účinne pomôcť, a nie zvažovať vnútropolitické aspekty, ktoré proces pomoci nevyhnutne brzdia. Ak si aj odmyslíme túto základnú humanistickú premisu, nezabúdajme na praktické aspekty.
Nie je to náhodou tak, že európska populácia starne? Nie je jeden z problémov, ktorý nás desí, že na „naše“ dôchodky nebude mať kto pracovať? Neodchádzali naši predkovia za lepším životom do Nového sveta? Nie je to teda pokrytectvo zo všetkých uhlov?
Chceme predávať africkým a arabským diktátorom naše zbrane vediac, že ich použijú proti civilistom. No zároveň ak sa niektorí z nich rozhodnú utiecť, pošleme ich naspäť, lebo „ich tu nechceme“.
V poriadku, buďme proti migrácii, najmä ak zahŕňa podstupovanie životunebezpečných plavieb. Ale buďme proti nej od začiatku do konca. Nepodporujme režimy a nevytvárajme situácie, ktoré sú pre ľudí neznesiteľné.