Okolo takejto operácie je pritom toľko otáznikov, že by vystačili najmenej na tri takéto úvahy. Ak sa ministri EÚ (aj naši ministri) chceli inšpirovať výsledkami operácie Atalanta, ktorú v tejto súvislosti pripomenula Európska komisia, potom sa inšpirovali celkom nevhodným príkladom.
Operácia Atalanta bola akciou únie proti pirátom operujúcim vo vodách pri pobreží Somálska. Technický rozdiel je badateľný na prvý pohľad. Je trochu iné vojensky ochraňovať obchodné a osobné lode a v prípade ozbrojeného konfliktu bojovať s pirátskymi gangmi, ako zavracať lode preplnené utečencami, ktorým i bez toho ide na mori o život. Nehovoriac už o zámere fyzicky ničiť takéto lode.
Zdá sa, že dokiaľ si Európa prizná, že aj v tomto prípade je skutočným riešením problému iba to najťažšie a najnákladnejšie riešenie, dovtedy bude skúšať všetky ostatné.
Britská BBC v tejto súvislosti cituje bývalého šéfa Atalanty Gerryho Northwooda, ktorý pripomína, že aj ničenie lodí pašerákov ľudí má len „obmedzenú účinnosť“. Prevádzačské lode sú lacné a je ich dostatok. Navyše je tu vždy riziko nezamýšľaných strát na životoch nevinných ľudí, akému sa pri podobnej akcii nikdy nedá celkom vyhnúť.
Zničenie pašeráckej siete sa skrátka sotva môže odohrať na mori. Nemýľme si pašerákov ľudí s tými, čo tie plavidlá kormidlujú. Biznis ilegálnych plavieb do Európy má dlhú tradíciu a veľkí pašeráci sú dnes skôr manažéri, ktorí sledujú európsku politiku a zákony a poznajú trasy hliadkových lodí agentúry Frontex.
Utečenci zo subsaharskej Afriky, ktorých regrutuje a na líbyjské pobrežie naviguje rozvinutá sieť, platia za neistú cestu do Európy rádovo stovky eur na hlavu. Odkedy sa k nim pridal prúd relatívne bohatších utečencov zo Sýrie či samotnej Líbye, pašeráci sú schopní dostať z nich dokonca tisícky. Celkový obrat tohto „biznisu“ sa odhaduje na stovky miliónov eur ročne. Môže takéto siete zničiť potápanie chatrných bárok za pár „šupov“?
Európska únia momentálne lobuje, aby na protipašerácku operáciu získala súhlas v podobe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Za najväčšiu prekážku sa považuje Rusko, ktoré, odhliadnuc od toho, že v oblasti severnej Afriky a Blízkeho východu má tradične svoje vlastné záujmy, nemá s úniou momentálne „najlepšie“ vzťahy.
Je tu však ešte iný problém, ktorý pripomína denník Guardian: medzinárodný princíp „non-refoulement“, podľa ktorého neslobodno vracať utečencov na územie, kde môžu byť ohrozené ich životy. Inými slovami, nevrátite obete do rúk ich perzekútorom.
O tom, či sú životy obyvateľov rozvrátenej Líbye či Sýrie (a v tieni ISIS) v ohrození, môže sotvakto pochybovať. Aj o tom, že skutočným kľúčom k imigrantskému problému je stabilizácia krajín, na ktorých destabilizácii sa – nech už bola pritom vedená akýmikoľvek úmyslami – podieľala aj Európa.
Zdá sa, že dokiaľ si Európa prizná, že aj v tomto prípade je skutočným riešením problému iba to najťažšie a najnákladnejšie riešenie, dovtedy bude skúšať všetky ostatné.