S ružovou počkať, je jej dosť

Bola som na knižnom veľtrhu v Prahe. V nedeľu som si listovala v prinesených knižkách, v pondelok som moderovala Michala Hvoreckého v literárnej kaviarni Radnica v Pezinku. Všetko, čo robím, sa nejakým spôsobom týka kumštu a literatúry.

20.05.2015 14:00
debata (2)

Keď som sa zhovárala s Miškom o spisovateľovi Egonovi Bondym, hovoril, že umenie bolo centrom záujmu Bondyho bytia, dávalo jeho životu zmysel, dokonca bol presvedčený, že je to tá najdôležitejšia vec vôbec, svet bez umenia totiž zanikne.

V duchu som sa usmiala. Byť na Slovensku spisovateľom nie je žiadna výhra, ale nielen teraz, od nepamäti. Veď už Jonáš Záborský hovoril: „Ukáž Slovákovi knižku, dá on ti!“ Z umenia, ani z výtvarného, sa tu uživiť nedá, teda pokiaľ neúčinkujete v nejakom seriáli. Ale Bondy, čo prehovoril v Pezinku Hvoreckého ústami, akoby mi hovoril z duše.

Poznám ľudí, čo nečítajú knižky, dokonca sa nám tým prídu pochváliť do knižnice. Poznám aj takých, čo sa neštítia položiť spisovateľovi otázku, prečo píše, keď svet knižky nepotrebuje. Bolo by vám tu bez nás smutno.

Bez hudby, obrazov, farieb, fotografií, bez sveta, ktorý opisuje váš svet. Niekedy mu pridá, inokedy uberie, ale vďaka nemu sme sa ešte nezbláznili. Svet potrebuje poéziu aj Janáčka, Jaggera, Kunderu, Bondyho… Svet je vďaka bláznom umelcom znesiteľným miestom.

Příteli Šimako, milá dámo, svet je slovami ďalšieho blázna menom Ferlinghetti fantastické miesto, ktorému možno práve umenie dáva zmysel, podčiarkuje ho a robí znesiteľným. Tých stretnutí so svetom a sebou máva človek v skutočnosti za život iba niekoľko. Naozajstné umenie je tým stretnutím, prienikom…

Moji kamaráti spisovatelia chodia po veľmi zvláštnych miestach. Všetci majú čudné, veľmi pekné alebo veľmi zlé zážitky. Obyčajne sa nevyhýbajú životu, cítia sa sami, správajú sa prazvláštne, aby potom v noci alebo skoro ráno o tom všetkom mohli napísať, podať správu… V knižkách sú svety, stodoly takých svetov, vašich aj našich svetíčkov.

Pracujem v knižnici. Okrem toho, že požičiavam knižky, pozývam do knižnice alebo reštaurácie a kaviarne Radnica živých bláznov, pardon, spisovateľov, s ktorými sa zhováram. Ako inak, o tvorbe a o živote. Vždy, keď sa stretneme, mám pocit, že radosť zo stretnutia je prenosná, že aj tí, čo sa nepýtajú, ale prídu nás počúvať, odchádzajú domov s pocitom, že dá sa dýchať, zavše aj s knižkou pod pazuchou.

Pozorný a vnímavý čitateľ je pre spisovateľa potvrdením, že jeho práca má zmysel, že všetky tie jeho túlačky svetom, chvíle samoty, nešťastia a ostrozrak, ktorým skúma svet, že to všetko na niečo je. Že do tých napísaných, nakreslených, nafilmovaných, namaľovaných či zahraných svetíčkov sa dá, povedzme, ukryť alebo na chvíľu utiecť.

Mne ako moderátorke našich pondelkových pezinských stretnutí sa odrazu zdá, že zmysel má aj moja spisovateľská práca, že so všetkými spisovateľmi viem nájsť spoločnú reč napriek tomu, že nachádzame aj trecie plochy.

Po besede s Michalom Hvoreckým som si to možno uvedomila naplno. Ja sa naozaj živím literatúrou. Knižky dávajú môjmu životu zmysel aj chlieb. A našťastie stále ich má kto čítať. „A napokon, keby nebolo to také isté, napokon sa predsa nájde ružová“ (M. Kubica), niečo vymyslíme, aby ste na svete nezostali sami.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #knihy #spisovatelia