Pavel Ivanovič však bol úplný amatér oproti dnešným pomerom v slovenskom školstve. Podľa štatistiky sa dlhodobo vykazuje o 3 500 vyšší počet prvákov na stredných školách ako aktuálnych absolventov základných škôl.
Od Gogoľovho príbehu nás delí 160 rokov, ale v oboch prípadoch ide o to isté – o peniaze. Náš poddimenzovaný školský systém tým stráca päť miliónov eur ročne! Ide iba o hrubý odhad, lebo na subvenčné podvody sa prichádza zväčša len popri inej kontrolnej činnosti Štátnej školskej inšpekcie. Súvisí to aj s duplicitným vykazovaním študentov na viacerých školách. Nemusí byť za tým iba nedbanlivosť, keď žiaka síce prijmú, on z rozličných príčin v septembri nenastúpi, no škola ho „zabudne“ odhlásiť a berie zaňho celý rok normatív 1 500 eur.
V Dunajskej Strede, Košiciach a v ďalších mestách sa odhalili organizované podvody s neexistujúcimi rýchlokurzmi. Školy sa potom podelia o finančnú korisť. Peniaze zo štátneho rozpočtu síce tečú, ale nie tam, kde sú naozaj potrebné. Koľkí z týchto dnes už zväčša bývalých riaditeľov donedávna hromžili na podvyživenosť školstva?
Samozrejme, chyba nie je iba v ľuďoch, ale najmä v systéme, ktorý takéto čičikovské maniere pripúšťa. Nie sme síce v dajakej zaostalej ruskej gubernii v polovici 19. storočia, ale na Slovensku a doteraz tu neexistuje centrálny register škôl ani legislatívne stanovené sankcie za nedodanie požadovaných údajov. A tak sa normatívy vymeriavajú od buka k buku.