Nemalou mierou k tomu prispelo aj nedávne prijatie Róberta Bezáka u pápeža Františka. Audiencia vykresala iskierku nádeje na možnú rehabilitáciu, zároveň však v tábore jeho odporcov spustila poplach.
Ak angažmán kardinála Miloslava Vlka, ktorý sprevádzal Bezáka, nazval arcibiskup Zvolenský fackou, tak reakcia v podobe anonymnej odpovede od Štátneho sekretariátu Svätej stolice (ktorá nesie slovenský rukopis) je poriadnou podpásovkou. Za bývalého režimu si dali aspoň toľko námahy, že problematické texty podpisovali pseudonymom. To, že sa duch Dany Piskorovej bude vznášať nad rímskokatolíckou cirkvou 25 rokov po revolúcii, je ukážkou toho, kam až pomery v tejto inštitúcii u nás dospeli.
Dôveryhodnosť slovenského katolíckeho kléru je značne otrasená. Snaha bagatelizovať význam stretnutia Bezáka s pápežom („bola to iba súkromná audiencia“), ako aj alibizmus v otázke kompetencií pri jeho odvolávaní ešte viac naštrbia už aj tak značne pošramotený imidž tejto inštitúcie.
Ten, kto má však takéto maniere a potrebuje sa skrývať, nemôže ani nič iné čakať.