Krajina zažíva neobvykle ostré štrajky strojvodcov. Aktivity ich odborárskeho lídra Clausa Weselského sleduje celá Európa, lebo opakované štrajky jeho ľudí majú nepríjemné dôsledky aj pre cestujúcich v zahraničí.
Je zaujímavé, že pre štrajk strojvodcov majú porozumenie iba dve strany, ktoré sa nachádzajú na opačnom konci politického spektra. Podľa socialistov z Die Linke ide o to, aby zamestnanci obhajovali svoje práva čo najefektívnejšie. Liberáli zase argumentujú tým, že každý musí mať možnosť vyjadriť svoje požiadavky aj takýmto neústupčivým spôsobom.
Čo je ešte zaujímavejšie, Weselsky nemá žiadnu podporu od sociálnych demokratov (SPD), teda od strany, ktorá sa tradične považuje za spojenca odborov. Naopak, sociálni demokrati spolu s konzervatívcami patria medzi jeho najostrejších kritikov. Podľa nich vôbec neberie do úvahy situáciu miliónov ľudí, z ktorých si „urobil rukojemníkov“.
Konflikt so strojvodcami súvisí predovšetkým s tým, že existuje viacero odborových združení, ktoré zastupujú ich záujmy. To platí aj pre iné odvetvia. Preto sa parlament nedávno uzniesol, že o tarifných podmienkach bude môcť rokovať výlučne len jedno odborové združenie. Okrem toho, že ústavný súd anuloval podobné ustanovenia už v roku 2010, je dosť pozoruhodné, že zákon prijali najmä pod tlakom sociálnych demokratov.
Nielen v radoch SPD sa to považuje za „zradu zamestnancov“. Týždenník Focus nedávno zverejnil anketu, podľa ktorej je iba štvrtina voličov rozhodnutá, že bude voliť sociálnych demokratov. Pritom ešte pred desiatimi rokmi ich bolo prinajmenšom 35 až 40 percent! Existuje viacero dôvodov, prečo sa situácia tak výrazne zmenila.
Azda tým najdôležitejším je, že iba málo ľudí vie rozoznať jasný kurz SPD. Konzervatívci pod vedením kancelárky Angely Merkelovej totiž často pôsobia progresívnejšie ako sociálni demokrati. Na druhej strane je pravda, že práve sociálni demokrati presadili zavedenie minimálnej mzdy a záväzných kvót pre ženy, čo patrí medzi zásadné témy socialistov.
V konečnom súčte však ľudia namiesto tradične ľavicovej strany, obhajujúcej záujmy pracujúcich, vidia v SPD iba ďalšiu politickú silu v občianskom tábore hneď vedľa liberálov a konzervatívcov.
To môže byť podnetné poznanie pre celú Európu. Práve sme bolo svedkami fiaska, ktoré sociálni demokrati utrpeli v dvoch voľbách. Vo Veľkej Británii nevedeli premôcť neobľúbeného premiéra Davida Camerona a svoju pozíciu nedokázali udržať ani v tradičnej sociálnodemokratickej bašte – v spolkovej krajine Brémy. Do očí bijúce je aj zúfalstvo francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda, ktorý nemá recept proti úpadku druhej najväčšie ekonomiky EÚ.
Sociálni demokrati však nie sú jediní, koho kríza ohrozuje. Ďalekosiahle zmeny prebiehajú vo všetkých tradičných stranách. Pravicoví populisti napádajú konzervatívcov, že vraj sú príliš sociálnodemokratickí. Liberáli si zasa musia vytvoriť úplne nový imidž, lebo dnes sa takmer každý politik považuje za liberála.
To, že staré sociálnodemokratické koncepcie už nie sú príťažlivé pre väčšinu voličov, ešte neznamená, že SPD a jej sesterské strany patria do „starého železa“. Treba ich len nanovo premyslieť a prispôsobiť sa výzvam 21. storočia, ktoré vyplývajú z debát o význame slobody v globálnom svete a o právach a povinnostiach jednotlivca v digitálnej ére.
Stále existuje aj dosť otázok, ktoré treba zodpovedať v súvislosti so sociálnymi istotami a spravodlivými pracovnými podmienkami. Sociálni demokrati dokážu znova presvedčiť voličov, ak všetky tieto nové výzvy prijmú za svoje.