V stredu diskutovala Európska komisia o transparentnom a spravodlivom daňovom režime v EÚ. Vďaka množiacim sa odhaleniam škandálnych spôsobov, akými sa veľké korporácie vyhýbajú plateniu daní, je to mimoriadne aktuálna diskusia. O to viac v čase, keď sú štáty nútené škrtať základné výdavky, na ktoré vraj nie sú peniaze.
Z debaty vyplynulo, že v polovici júna Brusel opäť navrhne zavedenie spoločného európskeho základu pre firemné dane. Posledný podobný pokus spred štyroch rokov sa skončil neúspechom: návrh narazil na nesúhlas niektorých členských krajín a odvtedy hibernuje. Podobný osud hrozí aj dnes, no pre komisiu je spoločný daňový základ integrálnou súčasťou plánov, ako bojovať proti nelegálnym a neférovým daňovým taktikám.
Dohody o automatickej výmene informácií o majiteľoch bankových účtov s krajinami ako Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Andorra či Monako (so Švajčiarmi ju podpísali predvčerom, ostatné by mali nasledovať do konca roka), či tlak na daňové raje by mali ísť ruka v ruke s plátaním dier vnútri EÚ. Tie firmy využívajú na agresívne daňové plánovanie. Spisy Luxleaks ukázali, že je ich viac než dosť.
Aktivita sa doteraz sústreďovala na postihovanie individuálnych prípadov. Komisia preskúmava špeciálne režimy a dohody o budúcom zdanení, ktoré s firmami uzatvárali krajiny ako Írsko či Luxembursko. Vo viacerých z nich hrozia rekordne vysoké pokuty pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.
Potrebné je však systémové riešenie. Dohoda o spoločnom daňovom základe je jeho súčasťou. Transparentne určí, čo na spoločnom európskom trhu podlieha zdaneniu a kde sú možné výnimky. Má zabezpečiť, aby firmy platili dane v krajine, v ktorej podnikajú. Koniec koncov konkurovať by si mali inovatívnosťou produktov, nie bezškrupulóznosťou daňových poradcov a právnikov.
Na rozhodnutie týkajúce sa daní však treba jednomyseľný súhlas všetkých členských krajín EÚ. Tu komisia narazí. Pre viaceré z nich je táto otázka tabu. Reči o „suverenite v daňovej oblasti“ sa však dajú ťažko chápať inak ako zásterka. Ide o konkrétne ekonomické záujmy.
Diery v daňových pravidlách Írska, ústretovosť luxemburských úradov, labyrint schránkových firiem na ostrovoch patriacich pod britskú korunu či „výhodné“ zdaňovanie duševného vlastníctva v Holandsku niekomu určite vyhovuje. Vyhlasovať ich za národný záujem je však riadne prehnané.
Zatiaľ čo ekonomika sa už niekoľko desaťročí stále rýchlejšie globalizuje – najevidentnejšie je to v oblastiach ako digitálny trh – daňové systémy zaostávajú. Sú zviazané štátnymi hranicami, ktoré už pre firmy a kapitál strácajú význam. O to viac vnútri EÚ. Ak chce byť Európa naozaj jednotným a férovým trhom, mali by v nej platiť jednotné pravidlá. Vrátane daňových.