Povaľači alebo obete?

Sú nezamestnaní žijúci z podpory lenivými povaľačmi, ktorí parazitujú na bohatstve tvorenom pracovitým slovenským ľudom? Alebo má táto podpora opačný dôsledok a nezamestnaných vedie k tomu, že sa chcú opätovne zapojiť do práce?

09.06.2015 14:00
debata (2)

V našej spoločnosti prevláda prvá predstava. Ľudí, ktorí žijú z podpory v nezamestnanosti a ďalších štátnych dávok väčšina považuje za lenivcov, ktorým sa nechce pracovať. K tomu sa pridáva zdanlivo intuitívna myšlienka, že ľuďom sa vo všeobecnosti nechce robiť, a preto treba nastaviť dávky čo najnižšie.

Inak by sme tu mali armádu nič nerobiacich nezamestnaných a celý sociálny systém by sa zrútil. Tieto názory vyvierajú z predstavy, že pracujeme preto, lebo musíme – aby sme zarábali peniaze a uživili seba a svoju rodinu.

Opačný prístup vychádza z myšlienky, že ľudia pracujú preto, že im to dodáva pocit užitočnosti. Takisto si viac vážia samých seba, ak cítia rešpekt v spoločnosti a dosahujú vďaka robote vlastné osobné ciele.

Netreba zabúdať, že samotná skúsenosť s pracovným úväzkom zvyšuje ochotu pracovať a takisto existuje názor, že ľudia radi pracujú vtedy, keď ich do toho nenúti potreba obživy. Teda, ľudia sa nepachtia iba za peniazmi, ale práca má pre nich aj nemateriálnu hodnotu. A na tú sa často zabúda.

Ako to už v sociálnych vedách býva, výskum potvrdzuje ako tvrdenie, že sociálny štát vedie k posilňovaniu pracovnej morálky, tak tvrdenie, že ju oslabuje. Nedávna štúdia nórskych sociológov Kjetila van der Wela a Knuta Halvorsena podporuje prvý postoj.

Ľudí nemotivuje iba samotná možnosť pracovať. Je pre nich dôležitá aj zmysluplnosť samotnej práce. Keď ju nevidia, ich ochota robiť klesá.

Prieskum v 18 európskych štátoch ukázal, že čím štedrejší a aktívnejší je sociálny štát, tým viac ľudí súhlasilo s tvrdením, že by radi pracovali za mzdu, aj keby tie peniaze nepotrebovali. Vedci to síce neskúmali na Slovensku, ale dospeli k záveru, že najmenej nadšení pre prácu sú v Česku a ďalších postkomunistických krajinách s výnimkou Maďarska. Naopak, najvyššiu pracovnú morálku majú v škandinávskych krajinách a v Holandsku, ktoré majú aj najštedrejšie a najaktívnejšie sociálne politiky.

Nórski vedci takisto zistili, že nezamestnaní si prácu vážia viac ako zamestnanci nespokojní so svojou robotou a že čím je štát štedrejší, tým menej dôležitá je pre ochotu pracovať vzdelanostná úroveň obyvateľstva. Ľudí teda nemotivuje len samotná možnosť pracovať, je pre nich dôležitá aj zmysluplnosť samotnej práce. Keď ju nevidia, ich ochota robiť klesá.

Pre slovenskú spoločnosť je významným zistením, že príslušnosť k menšine nemá vplyv na nadšenie pre prácu. Hlboko zakorenenú predstavu o prisťahovalcoch či iných menšinách závislých od dávok, ktorým sa nechce pracovať, tak tento výskum vyvracia. Aj v tomto prípade platí, že čím aktívnejší a štedrejší je štát, tým pracovitejšie sú aj menšiny, ktoré v ňom žijú.

Autori reagujú aj na kritiku, ktorá zrejme napadne nejednej študentke sociológie či politológie. Nie je to celé naopak? Nie je to protestantská etika v severských a niektorých západoeurópskych krajinách, ktorá vedie k tomu, že štáty si môžu dovoliť byť štedré bez obavy o to, že obyvatelia začnú sociálny systém zneužívať? Výsledky vzhľadom na minority naznačujú opak.

Autori výskumu sa domnievajú, že vzťah medzi kultúrou a štátnou politikou je obojsmerný a navzájom sa ovplyvňujú. A čo výsledky výskumu znamenajú pre Slovensko? Prinajmenšom v krátkodobom horizonte by sa vláda nemusela obávať, že zvýšením dávok a podporou sociálnych programov vytvorí záhaľčivú spoločnosť.

Dôležitejšie je, že výsledky berú vietor z plachiet predstavám o tom, že lenivosť je pre ľudí prirodzená a ak chceme zostať konkurencieschopní, musíme proti nej bojovať obmedzovaním sociálneho štátu.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #nezamestnanosť #miera nezamestnanosti #dávky v nezamestnanosti