Trojmesačné otvorenie druhého piliera dôchodkového sporenia od marca do júna tohto roka vytvorilo pre poistencov dilemu, čo je lepšie: odísť alebo zostať so svojimi úsporami v penzijnom fonde. Politici sa predbiehali v tom, kto poistencov svojimi argumentmi dokáže lepšie osloviť. Či si zvolili správnu kartu, ukáže nakoniec až budúcnosť.
Celý systém dôchodkového sporenia vo svete je v kríze. Štátne dôchodkové systémy sú pod tlakom narastajúcich deficitov verejných financií nútené prehodnocovať nároky na výplaty dôchodkov, meniť ich výšku a vek odchodu do penzie.
Počet ľudí odchádzajúcich do dôchodku až po dovŕšení zákonného veku pritom stále klesá. To znamená, že väčšina ľudí v Európe prestáva byť ekonomicky aktívna oveľa skôr, ako predstavujú tabuľkové údaje, na ktoré sa tak veľmi často u nás odvolávajú liberálni ekonómovia.
Dôchodky sa v prevažnej väčšine krajín považujú za riadne zdaniteľné príjmy podliehajúce navyše aj zdravotným odvodom, a preto sa súbeh práce s dôchodkom, na rozdiel od Slovenska, takmer nikomu neoplatí.
Mnohí štátni zamestnanci v sociálno-trhovo orientovaných ekonomikách EÚ odchádzajú do penzie oveľa skôr ako vo veku šesťdesiat rokov, čo ešte viac spolu so stopercentným dovolenkovým a vianočným dôchodkom rozširuje diery v rozpočtoch štátom vyplácaných dôchodkov.
Žiadnou výhrou však nie sú ani súkromné penzie. V roku 2003 jedna zo životných poisťovní vo Veľkej Británii oznámila svojim klientom poberajúcim doživotnú rentu, že nevie dodržať garantované renty a dala im na výber: buď sa vo svojich zákonných nárokoch dobrovoľne výrazne uskromnia, alebo musia počítať, že súkromná poisťovňa skončí činnosť bankrotom.
To, že životné poisťovne čelia veľkým problémom veľkého rozsahu už v súčasnosti, je zrejmé z početných medializovaných správ zo zahraničia, kde deklarujú neschopnosť dodržať záväzky z kapitálových životných poistiek.
Akciové indexy sa enormne nafukujú v podmienkach nezdravej politiky centrálnych bánk natláčaním veľkého objemu peňazí vo forme kvantitatívneho uvoľňovania komerčným bankám. Preto preferovanie prílišného podielu akcií v konkrétnych penzijných fondoch sa môže skončiť znehodnotením majetku, ak bublina opätovne ako v roku 2009 praskne.
Štátne dlhopisy bezpečných krajín prinášajú namiesto výnosov skôr stratu. Na druhej strane, podnikových dlhopisov emitentov zvučných mien, ktoré dávajú šancu, že nezbankrotujú skôr, ako budú splatné, je ako šafranu. Do úvahy tak pripadajú najmä nehnuteľnosti, ktoré prinášajú aspoň akú-takú rentu. Ich ceny však tiež ustavične rastú.
Spoliehať sa na dobrý dôchodok, či už zo Sociálnej poisťovne, alebo na pravidelnú fixnú rentu zo životnej poisťovne, preto možno označiť za romantickú víziu ťažko splniteľných prianí.