V debatách o rozdeľovaní utečencov, ktorým treba pomôcť, sa, naopak, snaha o dohodnutie záväzného postupu odmieta ako urážlivý diktát a nespravodlivo ukladaný záväzok.
Nespravodlivé bremeno záväzku voči africkým utečencom premiér Robert Fico v poslednej nedeľnej diskusii na RTVS podčiarkol rečníckymi otázkami: „Čo má Slovensko s Líbyou? Čo má so Sýriou? My sme ich nebombardovali, nevyužívali sme ich chudobu, nemali sme tam kolónie!“ Na námietku, že chudobní ľudia utekajú z týchto krajín v ohrození života, kontroval: „A kto má solidaritu s chudobnými ľuďmi na Slovensku?“ Sám si hneď odpovedal: „Nikto!“
To „nikto“ povedal tichšie, ale dosť počuteľne, aby sa moderátor chytil škandalózneho tvrdenia. Ten však skrútol debatu k inej téme. Politických a ľudských drám bolo minulý týždeň primnoho a zaslúžili si väčšiu pozornosť ako jedna premiérova lož.
Pridávať k bohatému registru výhovoriek ospravedlňujúcich našu averziu ku koordinácii európskeho pomoci utečencom ešte aj takúto lož, je naozaj škandalózne. Tvrdenie, že Slovensku a jeho chudobným obyvateľom nik nepomáhal a nepomáha, sa totiž nedá nazvať inak.
Jeho lživosť by mala byť jasná každému, kto nie je zaslepený zášťou k Európskej únii, že nevidí stovky a tisícky emblémov štrukturálnych fondov, ktoré značkujú objekty a programy realizované vďaka ich pomoci. Väčšina, ak nie všetky programy podpory zamestnanosti a prípravy na trh práce sa financujú z európskych zdrojov.
Nie my daňoví poplatníci, ale daňoví poplatníci iných členských krajín sa v najväčšej miere skladajú na to, aby naši nezamestnaní mohli získať nové zručnosti a aby zamestnávatelia ochotnejšie vytvárali pracovné miesta pre tých, ktorí boli dlhý čas bez práce. Nie my daňoví poplatníci zo Slovenska, ale obyvatelia iných členských krajín sa skladajú na to, aby na Slovensku fungovala terénna sociálna práca, komunitné centrá v najchudobnejších obciach alebo sa podporila predškolská výchova.
Výpočet spôsobov a oblastí, v ktorých sa z prostriedkov iných členských štátov pomáha našim chudobným, ale aj nechudobným ľuďom, je na takejto ploche nemožná vec. No ešte nemožnejšia a nepochopiteľnejšia je pre mnohých premena premiéra z priateľa na nepriateľa politiky vzájomného pomáhania si, čiže politiky súdržnosti.
Ešte pred niekoľkými rokmi Fico patril k štátnikom, ktorí v Európskej rade politiku súdržnosti horlivo obhajovali. A ktorí, verme, tak nečinili iba preto, že sa usilovali o výhodné nastavenie európskych fondov v novom programovom období. Mali na mysli aj základný cieľ politiky súdržnosti: posilňovať schopnosť spoločnosti zaistiť blaho pre všetkých svojich členov, minimalizovať nerovnosti a vyhýbať sa polarizácii. Len preto, že sme všetci z „jednej ľudskej rodiny“.