To je správna ambícia, zvýšiť si tak kvalifikáciu, určite to ocenia ich pacienti. Čo by dali napríklad učitelia dejepisu za to, keby sa pre nich organizovali sympóziá o záhadných sfingách v tôni pyramíd či expedície po stopách mayskej kultúry na Yucatáne?
Potiaľ by to bolo všetko v poriadku. Dokonca aj vtedy, keď sa prijímajú peňažné a nepeňažné dary v prospech lepšieho vybavenia ordinácií. Lenže všetko má svoje hranice, za ktoré nastupujú pochybnosti, či je všetko kóšer, či tie peniaze idú tam, kam naozaj majú ísť. Vznikajú oprávnené podozrenia, či ten-ktorý lekár nepredpisuje medikamenty v prvom rade zo „svojej“ obľúbenej firmy. Pričom stav obľúbenosti nevychádza prvotne z kvality ponúkaného „tovaru“, ale z vďačnosti za užívanie si hmotných či duchovných statkov kdesi v zahraničí.
Toto by mal riešiť nový zákon o liekoch, ktorého návrh teraz posúva ministerstvo zdravotníctva do pripomienkového konania. Príklad štátov, kde už zaviedli prísnejšie pravidlá zverejňovania výdavkov na marketing pre farmaceutické spoločnosti vrátane zverejňovania mien a adries „podarovaných“, zaujal a priťahuje. Tam to totiž funguje.
Stavovské organizácie na Slovensku krútia hlavami. Vraj na to sú predsa etické kódexy (ale ako fungujú?,) a že ktosi zase iba rozkrúca koleso nedôvery a šikanovania. Ak je pravda, že iba niekoľko jedincov z ich radov sa v tomto smere správa „neeticky“, tak potom tí ostatní sa naozaj nemajú čoho obávať.