Škandálne rozhodnutia senátu Najvyššieho súdu pod jeho vedením nemajú nič spoločné s „výkladom zákona“. Zato mali všetko spoločné s obľúbenou činnosťou niekdajšieho prvého muža slovenskej justície: zákon svojvoľne dotvárať, ohýbať a meniť.
Podľa niektorých spadá policajná inšpekcia pod ministra vnútra fakticky už od roku 1994, keď sa volala Úrad inšpekčnej služby Policajného zboru. Podľa iných – aj podľa Harabina – došlo k podriadeniu v roku 2007, keď minister vnútra zriadil sekciu kontroly a inšpekčnej služby pod vedením svojho úradu.
Ak sudcovi v októbri neprekáža stav, ktorý panuje najmenej osem rokov, a v júni ho odrazu vyhlási za protizákonný, tak je nedôveryhodný.
Každopádne i laikovi musí znieť logicky princíp, podľa ktorého by útvar, ktorý sa zaoberá podozreniami z nekalej činnosti členov Policajného zboru, nemal spadať priamo pod šéfa Policajného zboru. Bol by to podobný nonsens, ako keď v niektorých nemocniciach horúce linky na ohlasovanie korupcie lekárov a personálu kontroluje rovno riaditeľ.
Z hľadiska Štefana Harabina je tu ešte jedno každopádne. Ak sa spomínaný princíp zaviedol do praxe v roku 1994, bolo to v čase vrcholnej slávy politika, na ktorého Harabin nedá dopustiť ešte ani dnes: Vladimíra Mečiara. Ak sa tak stalo v roku 2007, stalo sa to vtedy, keď bol Harabin už druhým rokom z poverenia Mečiarovho HZDS ministrom spravodlivosti (2006 – 2009).
Keď Harabin dnes odrazu tvrdí, že „ministerská“ inšpekcia je protizákonná, tvrdí niečo, čo akosi zabudol tvrdiť v čase, keď mal všetky možnosti zariadiť nápravu podľa neho protizákonného stavu. Údajný protizákonný stav toleroval dlhé roky ako sudca – obdivovateľ Mečiara, toleroval ho ako vládny činiteľ zodpovedný za zákonnosť v štáte a koniec koncov toleroval ho ešte ďalšie dlhé roky ako šéf Súdnej rady. Ba dokonca, tento „protizákonný“ stav Harabinovi neprekážal ešte ani vlani na jeseň, keď predsedal dovolaciemu senátu Najvyššieho súdu, z uznesenia ktorého vyplýva, že inšpekčná služba MV SR je v poriadku.
Ak nejakému sudcovi ešte v októbri neprekáža stav, ktorý panuje najmenej osem a možno až dvadsaťjeden rokov, a v júni ho odrazu vyhlási za protizákonný, takýto sudca je nedôveryhodný a jeho výroky neprehľadné a nepredvídateľné. Takýto sudca, ak má v rukách moc, dokáže výrazne prispieť k nedôveryhodnosti, neprehľadnosti a nepredvídateľnosti celej justície.
Nemá cenu zamýšľať sa nad možnými motívmi Harabinovho správania. Tie boli totiž vždy osobné a ťažko pochopiteľné. Či už napríklad vtedy, keď necitlivo a celkom bez ohľadu na záujmy justície v našom štáte prekladal sudcov zo súdu na súd podľa toho, aký bol ich vzťah k jeho osobe, alebo vtedy, keď aktívne rozbúril sudcovský stav svojimi výrokmi proti špecializovaným súdom.
Čo, naopak, cenu má, to je ochrániť justíciu pred ďalšími škodami, ktoré by svojím „tvorivým“ výkladom práva mohol napáchať.