Nemecký minister financií, ktorý toto hovorí deň nato, ako grécky parlament odsúhlasil prvú vlnu drakonických podmienok, ktoré na Grécko uvalila eurozóna na čele s Nemeckom, má svojský zmysel pre humor.
Tie podmienky, ktoré znamenali kapituláciu Alexisa Tsiprasa a začiatok konca jeho vlády, boli na Grécko uvalené na základe jedného základného predpokladu: odsúhlasenie podmienok malo Grékom otvoriť cestu k tretiemu balíku pomoci a tiež k debatám o reštrukturalizácii dlhu. Zároveň to malo Grécku zachrániť miesto v eurozóne.
Tak nám to bolo aspoň celé prezentované. Okrem iných aj Schäubleho nadriadenou Angelou Merkelovou. Alebo je to s tým vzťahom nadriadeného a podriadeného v skutočnosti trochu inak? Je jasné, kam Schäuble mieri.
Prečítajte si článok: Nemecký minister financií Schäuble naďalej nevylučuje Grexit
V prvom rade ide o to, že nehodlá pripustiť výraznejšiu reštrukturalizáciu gréckeho dlhu. Celkom nepokryte pritom hovorí, že nezáleží, či sa grécka politika po tom všetkom rozsype ako domček z karát, alebo či Gréci vypadnú z eurozóny; ak chcú zostať, dlh sa škrtať nebude.
Ani tá chabá náplasť na utŕžené rany v podobe prísľubu konverzácie o reštrukturalizácii dlhu, ktorú dostal Tsipras v pondelok ráno pribalenú k letenke z Bruselu do Atén, vlastne nebola reálna. O dlhu sa možno hovoriť bude – dokiaľ však bude všetko v Schäubleho réžii ako doteraz, dovtedy bude na stole zároveň vyhrážka: Chcete škrtať dlh? Odíďte z eurozóny!
Darmo Medzinárodný menový fond zdôvodňuje, že bez reštrukturalizácie je grécky dlh absolútne neudržateľný, a to ani v prípade, že Grécko dostane tretí balík pomoci. A keďže sám Schäuble jedným dychom priznáva, že o nutnosti odpustiť časť dlhu hovorí čoraz viac ekonómov, zostáva už len, aby otvorene priznal, že chce Grékov z eurozóny vyhnať.
Vlastne nie, zostáva ešte čosi: eurozóna by sa mohla rovno demokraticky uzniesť na tom, aby v Grécku neboli povolené demokratické voľby až do termínu splatenia dlhov. Veď čo ak si tí nešťastníci po páde Syrizy zasa budú raz chcieť zvoliť niekoho, kto bude chcieť v ich mene vyjednávať s majiteľmi eura?! Bola by to taká demokracia na druhú. Alebo finančno-politický derivát demokracie – tento názov by mal určite na finančných trhoch úspech.
Nevieme, či sa dá Grécko ešte pre eurozónu zachrániť. Ani to, či sa dá ešte vôbec zachrániť. Ak však chceme zachrániť eurozónu a úniu, je najvyšší čas začať vzdorovať takým pokusom o zneužitie gréckej krízy, aké vidíme. Pokusom zneužiť ju ako zámienku na zdisciplinovanie eurozóny podľa mustry vyhovujúcej nemeckej ekonomike a na definitívne rozdelenie Európy na viacrýchlostnú či viacúrovňovú.
Jednak to už má len máločo spoločné s myšlienkami integrácie a solidarity, jednak je vrcholne detinské myslieť si, že my si svoje miesto pri vrchstole zaistíme devótnym pritakávaním tomu momentálne najsilnejšiemu.