Ak však premeškáme aj túto poslednú príležitosť premýšľať o Európe európsky, v budúcnosti nás nič dobré nečaká. Grécka anabáza sa neskončila iba porážkou tamojšej Syrizy, poručníctvom momentálne najsilnejších európskych vlád nad gréckym hospodárstvom a perspektívou politického chaosu v Helénskej republike s neistým pokračovaním. Skončila sa predovšetkým fiaskom európskej integrácie v jej dnešnej podobe.
Potrebujeme Európu, v ktorej má prednosť súdržnosť celku pred chladnokrvnou silou veľkých proti malým. Nie Európu bohov, ktorí potrebujú stále nejaké nové obete.
Ako v interview pre britský Guardian pripomína európsky intelektuál a sociológ Jürgen Habermas, grécka kríza presvedčivo ukázala, v akej pasci sme sa ocitli. Strategické rozhodnutia ovplyvňujúce budúcnosť celého kontinentu robia telesá, ktoré sú na tento účel najmenej vhodné, napríklad Európska centrálna banka, alebo také, ktoré na také rozhodnutia nemajú dostatočné kompetencie.
Európska rada, ktorá bola priamo zriadená na určovanie celkového politického smerovania a priorít Európskej únie, v prípade Grécka absolútne zlyhala. Je predsa priamo proti demokratickým princípom Európskej únie, aby bol jeden z členských štátov kvôli finančným problémom de¤facto degradovaný do pozície protektorátu.
„Iba lídri vlád zhromaždení v Európskej rade sú v postavení konať, lenže práve oni nedokážu konať v záujme spoločnej európskej komunity, pretože myslia predovšetkým na svojich domácich voličov,“ dodáva Habermas.
So svojimi názormi, pravdaže, nie je v Európe vonkoncom osamotený. Postup eurozóny, a predovšetkým nemeckej vlády, vyvolal v lepšom prípade rozčarovanie, v horšom obavy. Nikto dosiaľ nespochybňoval silu nemeckej ekonomiky a význam nemeckej politiky pre celkové smerovanie únie.
Minulý víkend však nemecká vláda urobila po prvý raz otvorený krok na ceste k postaveniu hegemóna. I keby to nemalo byť mienené až tak vážne, v politike je však často to, ako sú veci vnímané, dôležitejšie než to, aké sú. Takéto vnímanie Nemecka a jeho postavenia v projekte európskej integrácie môže v Európe všeličo zmeniť, a sotva k lepšiemu.
Slovensko si zatiaľ voľká v postavení pešiaka v nemeckej hre. Naša „diskusia“ zostala kdesi na úrovni krčmových šplechov o spravodlivo potrestaných lenivých Grékoch, dokonca sa v hre opäť objavila stará mytológia o „potrebných reformách“.
Naše miesto v Európe bude vždy osudovo závisieť od vonkajších faktorov. Tie faktory zatiaľ evidentne vnímame ako bohov, ktorých si môžete nakloniť sladkými rečičkami na ich adresu a nadávkami na adresu tých, čo stratili ich priazeň. Lenže ani sa nenazdáme a palica, ktorou sme s takou perverznou chuťou vyobšívali Grékov, môže jedného dňa začať skákať aj po našich chrbtoch.
Potrebujeme Európu, v ktorej má prednosť súdržnosť celku pred chladnokrvnou silou veľkých proti malým. Nie Európu bohov, ktorí potrebujú stále nejaké nové obete.