Aj by sa dalo súhlasiť, akurát tak trochu v intenciách vtipov o Rádiu Jerevan. Polícia na Slovensku vo všeobecnosti nikdy bohvieaký rešpekt nemala a ak sa niečo v tomto zmysle deje, tak len to, že sa jej ho stále nedarí získať.
Ak dnes polícia v marginalizovaných skupinách niečo stráca, je to možno schopnosť naháňať im strach, čo je však čosi celkom iné ako rešpekt. No a príznakom deštrukcie spoločnosti je určite viac samotná existencia tých marginalizovaných skupín a lokalít, akou je osada Zabijanec (nomen omen?), ako to, či sa tieto skupiny našich policajtov boja, alebo nie. Sú krajiny, napríklad Spojené štáty, v ktorých sa považuje za jedno zo základných práv jednotlivca právo ozbrojiť sa až po uši. V rámci snahy o získavanie „rešpektu“ sa potom polícia trénuje a vyzbrojuje ešte o krok viac, ako sa teoreticky môžu vyzbrojiť občania. Výsledkom takto nastavených pravidiel hry však okrem iného je, že americkí policajti pri výkone služby ročne zastrelia viac amerických civilistov (ozbrojených či neozbrojených) ako všemožní zahraniční teroristi dohromady.
Ak dnes polícia v marginalizovaných skupinách niečo stráca, je to schopnosť naháňať im strach, čo je však čosi iné ako rešpekt.
Keby slovenskí policajti skosili piatimi či koľkými guľkami neozbrojeného mladíka podozrivého z lúpeží v obchodoch s alkoholom, o čom by sa na Slovensku písalo? Že si za to môže sám, pretože sa správal čudne a bez rešpektu k polícii, zatiaľ čo v takej Amerike, aj keď policajt len zastaví vaše auto, dáte ruky na volant a vystríhate sa iného pohybu, aby si to „muž zákona“ náhodou zle nevyložil a nezastrelil vás? Pravdaže nie. Všetci by volali po hlave ministra vnútra. A najskôr oprávnene.
Môžeme si stokrát povedať, že tá tlupa, čo sa v nedeľu vrhla na policajtov, ktorí prišli na pomoc Rómovi po tom, čo jeho deti a manželku napadla skupina podgurážených osadníkov, sú najskôr primitívi bez čo i len elementárneho zmyslu pre realitu. Že zasahujúci policajti, aspoň podľa dosiaľ známych informácií, hromadný útok ničím nevyprovokovali a samotný zásah bol bezchybný a neprekračujúci právomoci.
Žiaľ, každý jeden Karol Sendrei ubitý na policajnej stanici, školáci donútení policajtmi fackovať sa a ponižovať, každá policajná „trestná výprava“ ako v Moldave uberajú hodnovernosti akémukoľvek možnému jednostrannému výkladu. Nedávajú, samozrejme, osadníkom právo „preventívne“ útočiť, dávajú im však dôvod ani náhodou nepovažovať policajtov za niekoho, kto by mal požívať ich rešpekt.
V spoločnosti premknutej strachom zo všemožných, reálnych aj celkom vymyslených, ohrození, stačí iskierka, aby vybuchlo násilie. Rečniť o posilňovaní represie a zároveň nerobiť takmer nič alebo len veľmi málo pre odstránenie príčin zložitých problémov, je síce jednoduchá a lacná, ale nanajvýš nebezpečná hra.