Zo zistenia Jozefa Čentéša, že pri odpočúvaní asi dvadsiatky civilistov Vojenským obranným spravodajstvom vedenie tajných neprekročilo právomoci verejného činiteľa, vyplýva niekoľko dôležitých skutočností.
Tak v prvom rade z neho napríklad vyplýva, že v našom štáte môže Vojenské obranné spravodajstvo odpočúvať úplne hocikoho, i keď zákon vyslovene hovorí, že sa má starať o bojaschopnosť Slovenska. Ako zámienka pritom postačí napríklad tvrdenie, že vojenskí tajní majú podozrenie na únik informácií z ministerstva obrany týkajúcich sa ekonomickej činnosti (nákupov techniky a pod.).
V našom štáte môžu vojenskí tajní, ktorí sa majú starať o obranu štátu, napichnúť telefón sekretárke dlhouchého ministra obrany, úradníčke ministerstva hospodárstva, alebo novinárom, ktorí komunikujú s politikmi, ale dokonca aj kamionistovi, ktorý mal na diaľnici tú drzosť predbiehať sa s ministerskou limuzínou. Ako vidno, naša vlasť je ohrozovaná doslova z každej strany a nikto si nemôže byť istý, či jej obranyschopnosť nepodrýva napríklad žena zapisujúca ministerský program do kalendára.
V našom štáte môžu potom tajní vyhotoviť písomné kópie odpočutých rozhovorov, hoci zákon vyslovene hovorí, že prepisy sa môžu urobiť len vtedy, ak má byť na základe odpočutého niekto trestne stíhaný. Nikto trestne stíhaný nebol. Dokonca ani ten drzý kamionista. V našom štáte nikto nevyšetruje, ako sa nezákonne vyhotovené prepisy dostali na internet. Takýto únik informácií je zrejme nezaujímavý, pretože poškodil iba obyčajných nevinných ľudí.
V našom štáte je v poriadku, keď vojenskí tajní z Bratislavy predkladajú svoje žiadosti o odpočúvanie ľudí z Bratislavy sudcom v Trenčíne či Nitre. V poriadku je, keď sú tie žiadosti skopírované jedna od druhej, aj to, keď obsahujú nesprávne a nepravdivé údaje. Napríklad, keď pri novinárke zmenili názov jej zamestnávateľa na neexistujúcu firmu tak, aby zo žiadosti nebolo možné zistiť, že ide o novinárku. Keď na úrad odošlete nesprávne údaje, môžete mať problémy. Keď ide o tajných a o zásah do práv občana, je to v poriadku. U nás.
V našom štáte je možné vyšetrovať takýto prípad tri a pol roka bez toho, aby boli vypočutí sudcovia, ktorí tie paškvily podpisovali, a o ďalšieho pol roka nato je možné, že dozorujúci prokurátor zastaví stíhanie, pretože skutok sa vraj nestal. Všetci sme hlupáci, iba Ľubomír Galko s Pavlom Brychtom sú lietadlo. A Čentéš je vesmírna stanica.
Prípad speje k zdarnému slovenskému koncu. Všetko bolo v poriadku, pretože tajní, policajti a prokurátori majú vždy pravdu. Poškodení nech sú ticho, aby sa to celé ešte neobrátilo proti nim. Fuj je to najslušnejšie slovo, ktoré sa dá použiť. Všetky ostatné by už novinový papier nezniesol.