Humanitárna rovina sa tu prelína s vecnou. Na jednej strane nik aspoň s elementárnou schopnosťou empatie nebude obhajovať Viktora Orbána a jemu podobných pri ich pokryteckej „obrane kresťanských hodnôt Európy“. Ponižujúce presuny utečencov hore-dole po krajine bez toho, aby im niekto vysvetlil, čo s nimi zamýšľa a v čom je vlastne problém, sú degradáciou ľudí v núdzi na akýsi nepríjemný objekt. Nie je to obrana žiadnych hodnôt. Niet najmenšieho divu, že sa napokon vzbúrili. Sú v núdzi, to však neznamená, že stratili hrdosť.
Všetko vyzerá ako jednoduchá rozprávka o dobrých Nemcoch a zlých Maďaroch. Takto jednoznačné veci však v skutočnosti nie sú.
Na druhej strane práve Maďarsko – a vôbec nie napríklad Nemecko – eviduje takmer najviac uchádzačov o azyl v pomere k počtu obyvateľov v rámci celej Európy. Zároveň platí, že ak sme museli my pod dohľadom EÚ zabezpečiť vonkajšiu hranicu Schengenu, Maďarsko má tiež takú hranicu. To, že plot postavený čisto a výslovne proti utečencom je vizitkou nehumánnosti, ešte neznamená, že hranica Schengenu prestala platiť.
No a napokon je tu Dublinský protokol, ktorý platí už vo svojej tretej inkarnácii, stále je však kritizovaný organizáciami zaoberajúcimi sa azylovou problematikou – a to aj v rámci oficiálnych štruktúr únie. Podľa neho má byť prvá krajina únie, do ktorej utečenec dorazí, tou krajinou, ktorá ho zaregistruje. Zároveň by mal utečenec požiadať o azyl tam, kde je registrovaný. No a ak sa ilegálne presunie do niektorej z iných krajín únie, musí byť vrátený tam, kde je zaregistrovaný. Čiže do tej prvej krajiny.
Výsledkom je okrem iného to, že Maďarsko sa ocitlo v pasci. Na jeho území sú tisíce utečencov, ktorí majú byť zaregistrovaní a požiadať o azyl tam. Maďarské úrady čosi také nestíhajú, ani keby sa naozaj snažili. Zároveň tie tisíce ľudí odmietajú zostať v Maďarsku a chcú ísť len do Nemecka. Na jednej strane ich môžeme chápať, už len vzhľadom na prijatie, akého sa im dostalo. Lenže rakúske úrady – v súlade s právom EÚ – dosiaľ vracali všetkých, ktorí svojvoľne prešli hranicu, naspäť do Maďarska. A Nemecko podobne trvalo na tom, že majú byť zaregistrovaní v Maďarsku.
Keď teraz Nemecko vyhlásilo, že Dublinský protokol na „maďarských“ utečencov neplatí a rakúske úrady sa zariadili podľa toho, všetko vyzerá ako jednoduchá rozprávka o dobrých Nemcoch a zlých Maďaroch. Druhá vec je, že Orbán svojimi neokrôchanými rečami na adresu utečencov i únie k úspechu takejto rozprávky prispieva sám. Ak však naozaj chceme, aby sa trhlina v únii nerozširovala, musíme priznať, že takto jednoznačné veci v skutočnosti nie sú. Keď si Nemecko o mesiac zmyslí, že azylové právo už zasa platí, zase sa budú musieť všetci zariadiť podľa toho?
Systém potrebuje prekopať a otázka kvóty áno či nie, nie je ani zďaleka najdôležitejším kľúčom k riešeniu.