Od novembra 2014 sa v rade uplatňuje nový postup hlasovania kvalifikovanou väčšinou. Pri tvorbe rozhodnutí tak prichádza o silu slovo, ktoré mali malé členské krajiny. Jednotlivé štáty to vedie k hľadaniu spojencov, buď pre vytvorenie podmienok vzniku blokujúcej menšiny, alebo pre presadenie rozhodnutia tzv. dvojitou väčšinou, čo sa ukázalo i pri rozhodovaní o povinných kvótach pre prijímanie utečencov. Východná časť EÚ sa pri pretláčaní spoločných záujmov bude musieť naučiť držať viac spolu. Či do tejto spolupráce bude patriť Poľsko, alebo natrvalo bude „hrať hru veľkých hráčov“, ukážu blížiace sa parlamentné voľby.
Rozhodovanie o kľúčových otázkach bude v únii naďalej prebiehať na medzivládnej úrovni: v Rade ministrov alebo na stretnutiach premiérov v Európskej rade, ktorej význam umocnila práve Lisabonská zmluva. Intervenčné presviedčacie telefonáty nemeckej kancelárky politickým kolegom vypovedajú o tom, ako sa rozhoduje. Teória medzivládneho prístupu, ktorý kedysi formulovali politológovia Stanley Hoffmann a Andrew Moravcsik, zostáva zrejme najtrvácnejšou paradigmou európskej integrácie, ktorá má najbližšie k realite jej fungovania.
Podľa nich existujúce konštitučné usporiadanie EÚ síce nie je veľmi úspešné, ale určite žiaducejšie, než jeho politizácia cez demokratickú inštitucionálnu reformu. A tak zavádzanie demokratických prvkov zvýšením zákonodarných kompetencií europarlamentu alebo posilnenie hlasu európskej verejnosti na úkor expertného, úradníckeho či medzivládneho rozhodovania, ako si to predstavuje veľký kritik európskeho „exekutívneho federalizmu“ Jürgen Habermas a mnohí iní, zostáva hudbou ďalekej budúcnosti.