Imigračný nápor na starý kontinent by podľa všetkého nastal tak či onak, hoci pri včasnom uvedomení si vážnosti situácie azda nemusel mať až taký kataklizmatický charakter, aký nabral. Je dôležité pohnúť sa ďalej.
Po mesiacoch hádok o tom, ako si podeliť desaťtisíce žiadateľov o azyl (so stále ešte neukončenou zápletkou visegrádskej štvorky), Európa zvažuje, čo s tými, ktorí sú tu, ale nemajú nárok na štatút utečenca. Požiadavka na rýchlejšie vybavovanie žiadostí a zrýchlený návrat tých, ktorí utečencami podľa európskeho azylového práva a ženevských konvencií nie sú, je pritom len obrátenou stranou tej istej mince.
Ak má Európa prejaviť solidaritu a ak sa má zachovať podľa hodnôt, ku ktorým sa hlási, musí to urobiť s vedomím, že nie je ani nafukovacia, ani nemá nekonečné zdroje. Pomoc sa všetkým neujde, to je holý fakt, akokoľvek strašne môže znieť pri pohľade na humanitárnu katastrofu s epicentrom v Sýrii. Ďalší holý fakt, ktorý všetko sťažuje, vyplýva z chýb, ktorých sa Európa dopustila, keď hrubo podceňovala vážnosť situácie. Môžeme si stokrát povedať, že azylová politika sa mala začať v utečeneckých táboroch v Jordánsku či Libanone. Faktom je, že na našom kontinente už sú státisíce ľudí, s ktorými sa musí niečo urobiť.
Pomôcť tým, čo potrebujú ochranu pred vojnou a násilím, znamená vylúčiť tých, ktorí do tejto kategórie nespadajú. Aj keď, o tom nech nepochybujú politici, čo s obľubou „baj očko“ s pohŕdavým podtextom strieľajú percentá údajných „čisto ekonomických imigrantov“, našu pomoc by si za iných okolností zaslúžila i drvivá väčšina z nich. Na tých okolnostiach, ktoré to dnes nedovoľujú, sme sa podieľali aj my. Okrem podcenenia situácie na Blízkom východe prinajmenšom svojím dlhodobým nezáujmom o problémy rozvojového sveta, malou a často ešte aj nie dobre alokovanou rozvojovou pomocou a tak ďalej. Už preto by sme si pri vyslovení spojenia „ekonomický imigrant“ na adresu nejakého obyvateľa subsaharskej Afriky mali odpustiť povýšenecký tón bieleho ignoranta, ktorý si myslí, že ak si niekto na dlhú a riskantnú cestu do Európy zadovážil mobil, nemôže utekať pred hladomorom.
Tak či onak, ak sa ministri a následne vlády európskych krajín dohodnú na spoločnej readmisnej a návratovej politike, bude to aspoň čiastočný návrat k spoločnej azylovej politike ako takej. Rovnako je to s hľadaním nových pravidiel ochrany spoločných hraníc – ktoré by mali zabrániť chaotickému vývoju, aký sme v lete videli na Balkáne a v Maďarsku. Nikto, ani my, a koniec koncov ani utečenci, nebude profitovať z európskych hádok, vzájomného obviňovania a podozrievania sa z nečestných úmyslov. Utečenecká kríza nemá len ľudskú, často naozaj srdcervúcu stránku. Má aj stránku vecnú, dokonca technickú. Riešenie spočíva v sústredení sa na obe.
Ak sa ministri a vlády európskych krajín dohodnú na spoločnej readmisnej a návratovej politike, bude to aspoň čiastočný návrat k spoločnej azylovej politike.