Keď sa v júnových voľbách do tureckého parlamentu prebojovali štyri politické strany, vyzeralo to, že sa začína rúcať sen prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana o ďalšom posilňovaní jeho autokratickej vlády a prezidentského systému. Začiatok cesty ku skutočnej politickej pluralite sa však nekonal.
Namiesto jednoty v krajine bombové útoky prehĺbili vzájomnú nedôveru a zvýšil pravdepodobnosť ďalšieho násilia.
Strany nedokázali zostaviť koalíciu, ktorá by prevzala moc, a Turecko bolo namiesto toho poslané opäť k volebným urnám. Ďalšie voľby plánujú na začiatok novembra. Sobotňajšie zhromaždenie malo byť demonštráciou za mier a ukončenie násilia vládnych jednotiek proti Kurdom na juhovýchode Turecka.
Okrem prokurdskej Ľudovej demokratickej strany sa na ňom mali zúčastniť tisíce odborárov, aktivistov, ľavičiarov a liberálov, plus ďalšie, napríklad feministické či zdravotnícke organizácie. Výbuchy samovražedných atentátnikov (predbežne sa hovorí o dvoch) za sebou zanechali najmenej 96, možno však až 128, mŕtvych a stovky zranených práve vo chvíli, keď začínalo zhromaždenie v okolí železničnej stanice naberať na sile.
Turecko-kurdské vzťahy boli v histórii nepochybne krvavé aj vinou kurdských bojovníkov v úlohe teroristov. Už len vzhľadom na ciele zhromaždenia a zloženie jeho účastníkov sa však zdá krajne nepravdepodobné, že by mala tentoraz viesť z Ankary kurdská stopa. Rovnako málo prijateľné je z tých istých dôvodov podozrenie na bližšie nešpecifikovaných krajných ľavičiarov.
Turecký premiér Ahmet Davotuglu, ktorý sa poponáhľal spomenúť obe tieto skupiny „podozrivých“ jedným dychom s Islamským štátom, iba pokračuje vo vládnej politike pred novembrovými voľbami. Súčasťou tej politiky je stupňovanie násilia voči Kurdom (maskované za „boj proti terorizmu“), zastrašovanie opozície a novinárov, polarizácia spoločnosti hnaná až na ostrie noža.
Turecká ekonomika na tom nie je dobre. Ak k tomu prirátame susedov typu vojnou zmietanej Sýrie, odkiaľ sa momentálne na tureckom území nachádzajú dva milióny utečencov, nevyspytateľného Iránu, zničeného a bezvládneho Iraku a Putinovho Ruska, ktoré provokačne narúša turecký vzdušný priestor, dostaneme obraz krajiny v hlbokých ťažkostiach.
Typickou reakciou na bombové atentáty by bolo volanie po zjednotení krajiny. To by sa však turecká vláda a turecký prezident nesmeli dlhodobo zameriavať na opak. Blížiace sa voľby vzbudzujú skôr obavy z ďalšieho násilia. Mimochodom, prakticky prvou reakciou poriadkovej polície bezprostredne po výbuchoch v Ankare bolo použitie slzotvorného plynu proti otraseným účastníkom zhromaždenia…
Hovorí sa, že teror si nevyberá. Tentoraz si však vybral veľmi efektívne: krajinu aj miesto a čas úderu. Namiesto jednoty v krajine prehĺbil vzájomnú nedôveru a zvýšil pravdepodobnosť ďalšieho násilia. No už čisto v tureckej réžii.