Po sklamaní klimatického summitu v Kodani 2009 sa od Paríža očakáva prelom. Na konferencii COP 21 by mala padnúť dohoda, ktorá nahradí Kjótsky protokol z roku 1997. Dohoda o obmedzení emisií oxidu uhličitého vo svete by mala byť ambicióznejšia a záväzná.
Zelená politika nie je imidžová záležitosť. Pre politických lídrov by mala byť výsostne pragmatickou témou.
Prečo je to dôležité? Pretože klimatické zmeny nie sú teóriou. Rok 2015 sa ešte ani neskončil, ale už je na najlepšej ceste stať sa najhorúcejším rokom v histórii meraní. Ak vedci diskutujú, tak len o tom, či sa do konca storočia naplní katastrofická vízia o globálnom raste teploty o štyri až šesť stupňov Celzia, alebo budeme mať šťastie a hrozia nám „iba“ tri až štyri stupne.
Rozdiel medzi viac či menej katastrofickými scenármi vynikne viac, ak si uvedomíme, že v súčasnosti sa hovorí o raste zhruba o jeden stupeň. A čo? Len to, že napríklad nie je nijakým tajomstvom, že svoj vplyv na prepuknutie vojny v Sýrii malo aj tamojšie sucho, ktoré vyhnalo roľníkov do miest. A aký podobne neblahý vplyv má sucho na niektoré konflikty v subsaharskej Afrike.
Počasie (klíma) malo vždy vplyv na hospodárstvo, politiku, vojny, dejiny. Prečo by to malo byť inak v prípade celosvetovej zmeny k horšiemu? Pozrime sa na to, čo s Európou robí rozvrat jednej pätnásťmiliónovej krajiny na Blízkom východe. Keď sa kvôli klíme dajú do pohybu kontinenty, na všetky konferencie a protokoly o emisiách bude žalostne neskoro.
Predstava, ako cestujú burziáni na zaplavenom Manhattane do práce člnkami, je možno zábavná, lenže je nepresná. Presnejšia je predstava, podľa ktorej by v prípade takéhoto zdvihnutia hladiny svetového oceánu už do žiadnej práce nechodili. Svetová ekonomika by to totiž neprežila. Určite nie vo svojej dnešnej podobe.
Zelená politika nie je imidžová záležitosť. Pre politických lídrov by mala byť výsostne pragmatickou témou: ak už nie sú schopní prijať argumenty o budúcnosti ľudstva, mali by počúvať aspoň argumenty o budúcnosti krajín, ktoré vedú. Tá budúcnosť je už teraz.
Po „kolektívnom“ neúspechu Kodane sa išlo cestou individuálnych záväzkov jednotlivých krajín. Tento spôsob sa ukázal efektívnym: dnes je globálna politická vôľa zaviazať sa k razantnému zníženiu emisií – aj na strane najväčších znečisťovateľov (Čína, USA, EÚ) – oveľa silnejšia, ako bola pred šiestimi rokmi. Teraz sa v Paríži očakáva jej zúročenie.
Rozdiel medzi štyrmi či dvoma stupňami globálneho oteplenia (čo má byť náš oficiálny cieľ) je rozdielom medzi dnešným nedobrým svetom a svetom úplného chaosu. Konečným cieľom však musí byť ekonomika bez emisií a bez závislosti od fosílnych palív. To by sme potom videli ešte onakvejší vplyv na globálnu politiku. K horšiemu určite nie.