Porovnávať tieto dve udalosti bolo od začiatku veľmi diskutabilné a vystúpenie predsedu nemeckej Ústrednej rady Židov tieto pochybnosti ešte viac umocnilo.
Ak totiž Josef Schuster tvrdí, že pre narastajúci antisemitizmus v Nemecku, ktorý sa šíri spolu s moslimskými utečencami, by krajina mala ohraničiť ich počet, tak to nehovorí nejaký republikánsky exot, ale zástupca menšiny artikulujúci veľmi jasne svoje obavy: „Keď človek 20 alebo 30 rokov vyrastá s nepriateľským obrazom Izraela a Židov, tak sa tohto obrazu jednoducho na nemeckej hranici nevzdá.“
A to, že nejde o nejaký strach z neznámeho, ale o veľmi konkrétne činy, potvrdzuje o. i. útok, ku ktorému došlo minulú v stredu v Marseille, keď traja útočníci hlásiaci sa k IS dobodali učiteľa miestnej židovskej školy.
Keď sa v nemeckých médiách deň čo deň objavujú správy, že mnohí utečenci ani nepožiadajú o azyl a jednoducho sa po nich zľahne zem, respektíve, že, v krajine sú popri obetiach Asadovho režimu aj ich mučitelia, musí si položiť otázku, či strach nie je opodstatnený a či by sme naozaj nemali lepšie zvážiť, koho prijať a koho nie.
Napokon, ako dodáva Schuster: „Nejde iba o Židov, ale i o rovnoprávnosť žien a mužov alebo o zaobchádzanie s homosexuálmi.“ Ide o to, aby sme nestratili svoju vlastnú slobodu, ktorá z Európy urobila to, čím je.