Zatknutý bol aj editor opozičných ľavicových novín, ktorý na veľkú neľúbosť prezidenta Recepa Erdogana publikoval otvorený list lídrom Európskej únie, v ktorom ich vyzýva, aby nedovolili otázke sýrskych utečencov zatieniť otázku dodržiavania ľudských práv v Turecku. Práve to sa však deje a deje sa to v priamom prenose.
Podmienky v tureckých táboroch treba bez debaty zlepšiť. Problém je, že to treba robiť bez ohľadu na záujem Európy o zastavenie prúdu migrantov. A druhý problém je, že Erdogan nie je nijakou zárukou.
Šéfka európskej diplomacie Federica Mogheriniová minulý piatok pre britský denník The Guardian o sľubovaných troch miliardách eur pre Erdogana povedala: „To nie sú peniaze pre Turecko. To sú peniaze pre utečencov.“ Faktom je, že v Európe nikto nemá reálnu silu a možnosti dohliadať na to, aby Erdogan celú sumu naozaj venoval na zlepšenie životných podmienok pre tie dva milióny Sýrčanov v táboroch na území Turecka.
Jeho doterajšou politikou bolo na jednej strane ochotne prijímať státisíce Sýrčanov utekajúcich pred kazetovými bombami Bašára Asada a hrdlorezmi IS, lenže na druhej strane sa pokojne prizerať, ako ich prevádzačské mafie oberajú o posledné peniaze a vysielajú ich na často tragickú plavbu Egejským morom k brehom Európy.
Erdogan nepodnikol nič ani proti tomu, že utečenci žijú v táboroch často bez nemocníc a bez škôl. Na ilustráciu: známe sú prípady, v ktorých turecké azylové úrady po prvom pohovore uchádzačov pozývajú na ďalší – v roku 2017 či dokonca 2020. Dovtedy pre nich neexistuje perspektíva práce a ich deti nemajú školu, do ktorej by chodili. Ktorý z našich politikov, čo tak radi od zeleného stola mudrujú o migrácii, prípadne v Bruseli „búchajú do stola“, by akceptoval takýto osud pre svoje deti bez toho, aby sa ho pokúšal zmeniť?
Podmienky v tureckých táboroch treba bez debaty zlepšiť. Bez debaty treba rozkladať pašerácke mafie, ťažiace z nešťastia miliónov nevinných. Problém je, že to treba robiť bez ohľadu na záujem Európy o zastavenie prúdu migrantov. A druhý problém je, že Erdogan nie je nijakou zárukou. Napokon, do Bruselu poslal namiesto seba svoju maňušku, premiéra Ahmeta Davutoglua.
Európa mala už dávno tvrdo tlačiť na Erdogana, aby zarazil nákupy lacnej ropy od zlodejov z IS, prestal útočiť na Kurdov, ktorí úspešne bojujú proti islamistom na zemi (ide predsa o ich domovy) a zastavil hanebnú prax vyhosťovania ľudí, ktorí majú odvahu búriť sa proti podmienkam v táboroch, naspäť do pekla dnešnej Sýrie. Namiesto toho Európa Erdoganovi umožňuje, aby s ňou pekne lukratívne zobchodoval „svojich“ utečencov a popri tom mu ponúka ilúziu, že sa Turecko pod jeho vládou približuje Európskej únii. Peniaze majú ísť do Turecka a problém sýrskych utečencov zatienil problém ľudských práv v Turecku.
Týmto figovým listom chce Európa zakryť vlastnú neschopnosť dohodnúť sa na rozumných riešeniach a prekonať kliatbu národného egoizmu jedných a veľmocenských inštinktov druhých. Nech už sa summit EÚ – Turecko skončí akokoľvek, nazvať ho úspechom bude naivné.