Všetky návrhy zákonov prechádzajú pripomienkovým konaním, ktoré trvá obvykle pätnásť dní, pričom vo vymedzených prípadoch ho možno skrátiť na sedem pracovných dní. Napríklad v prípade ohrozenia štátu, základných práv a slobôd či hrozby veľkých hospodárskych škôd. V parlamente potom zákon prechádza výbormi a tromi čítaniami v pléne. V mimoriadnom režime sa dá všeličo skrátiť i tu, napríklad prejsť všetky tri čítania za jeden rokovací deň. Skrátiť však neznamená obísť.
Zvíťaziť v proteste väčšinou znamená aj byť schopný vyjednávať. A byť schopný vyjednávať znamená nerezignovať na racionálne argumenty.
Dĺžka legislatívneho procesu, pravdaže, neospravedlňuje politickú triedu na Slovensku z dlhodobého podceňovania zdravotníctva a školstva. Neospravedlňuje fakt, že naše zdravotníctvo sa v hlavných parametroch prepadáva v rámci OECD hlbšie a hlbšie napriek tomu, že formálne v ňom topíme relatívne rovnaké peniaze. Neospravedlňuje fakt, že verejné príspevky na školstvo sú u nás hlboko pod priemerom OECD, od čoho sa potom nevyhnutne odvíjajú nielen platy učiteľov, ale aj vybavenosť škôl a napokon i výkony žiakov. Neospravedlňuje ani aroganciu ministerstva zdravotníctva, ktoré doviedlo stovky sestier až k protestným výpovediam a ešte sa tvári, že ich vlastne ani nepotrebujeme.
Tieto veci zasa neospravedlňujú viacerých predstaviteľov učiteľov, ktorí nechcú uznať, že si nevynútili mimoriadny režim, pretože skrátka nedokázali vyvinúť dosť silný tlak na to, aby naozaj hrozili veľké materiálne či morálne škody. To, samozrejme, neznamená, že kauza učiteľov nie je správna, je to však fakt. A každým ďalším dňom, keď sa zmenšuje počet zatvorených škôl, je tento fakt viditeľnejší.
Napokon, dobre to vedia aj politici, ktorým ani nenapadlo zvolávať mimoriadnu schôdzu parlamentu ešte včas, na čo by im bolo stačilo tridsať poslaneckých podpisov. Vedia, že by k ničomu neviedla a v konečnom dôsledku by diskreditovala všetky parlamentné strany, teda aj tie, ktoré sa dnes k protestujúcim učiteľom hlásia, akoby im nikdy na ničom nezáležalo viac ako na blahobyte slovenského školstva.
Isteže, „keď sa chce, všetko je možné“. Keby „sa chcelo“, hneď zajtra by bolo možné rozpustiť armádu a ušetrené stovky miliónov rozdať ľuďom. To, že „sa nechce“, nemusí vždy automaticky znamenať nedostatok dobrej vôle. Niekedy to môže byť aj otázka racionálnej úvahy. Zvíťaziť v proteste väčšinou znamená aj byť schopný vyjednávať. A byť schopný vyjednávať znamená nerezignovať na racionálne argumenty.
Existujú aj víťazné kompromisy. Určite nie také, ktoré by politikom umožnili po voľbách zabudnúť na dohody, ani také, ktoré by znamenali ústup od oprávnených požiadaviek. Takým kompromisom môže byť napríklad uznanie faktu, že čokoľvek, čo sa má zmeniť, zmení sa najskôr až po voľbách. A tomu zodpovedajúce prispôsobenie vyjednávacích pozícií.