Asi tak ako fakt, že o akciu podľa BBC na stretnutí ministrov obrany v Bruseli požiadali Turecko, Grécko a Nemecko. Pri riešení utečeneckej krízy sú to nepochybne kľúčoví hráči.
Misia NATO je predskokanom vlastných európskych plánov na lepšiu ochranu hraníc únie.
Popri tomto fakte netreba zabudnúť na "drobnejší“ oznam, podľa ktorého NATO zvýši svoju pozorovaciu aktivitu i na sýrsko-tureckej hranici. Táto hranica bola vždy aj hranicou NATO, momentálne je však i hranicou medzi NATO a krvavou občianskou vojnou, v ktorej majú svoje želiezka v ohni tiež mnohí ďalší. Na jednej strane je to teda celkom pochopiteľné, no rovnako pochopiteľná je aj domnienka, že turecký prezident Recip Erdogan rozohráva žiadosťami o pomoc v regióne svoje vlastné hry.
Náš formálny spojenec Erdogan ešte v novembri minulého roka v Bruseli otvorene pohrozil, že Turecko, v ktorom sa nachádza zhruba dva a pol milióna utečencov, ich začne nakladať na autobusy a posielať do Európskej únie. Túto pôvodne pokútne uniknutú informáciu o vyhrážaní sa vo štvrtok nielenže potvrdil, no v podstate znovu oživil, keď vyhlásil, že Turecko bude "trpezlivé, ale bude robiť to, čo bude musieť“.
Fakt je ten, že na druhej strane Európska únia je trpezlivá s Erdoganom až-až. Najvyšší čas, aby aj ona začala robiť to, čo musí. Ako vo štvrtok potvrdil hovorca Európskej komisie, misia NATO je predskokanom vlastných európskych plánov na lepšiu ochranu hraníc únie. Pokus o rozbitie siete pašerákov ľudí v spolupráci NATO, európskej hraničnej agentúry Frontex a gréckych a tureckých úradov vyzerá napriek všetkým rizikám rozhodne nádejnejším projektom ako stavanie plotov na hraniciach Grécka s Bulharskom a Macedónskom.
Podľa informácií Úradu OSN pre utečencov za prvých šesť týždňov tohto roka prišlo po mori z Turecka do Grécka takmer 75-tisíc utečencov, z toho asi 45 percent Sýrčanov. Plavba v chatrných člnoch bez riadneho vedenia stála životy ďalších vyše 400 ľudí. Celý obraz humanitárnej katastrofy dokresľuje situácia v Grécku, ktoré hrozí stať sa obrovským utečeneckým táborom, jednak pre neschopnosť ustrážiť svoje hranice (čo by však bol, vzhľadom na geografiu, tvrdý oriešok aj pre oveľa bohatšiu krajinu), jednak pre zatvárajúce sa hranice v Európe.
Rozbiť hyenistické pašerácke gangy a znížiť tak nekontrolovanú masovú imigráciu do Európy je v spojení s finančnou pomocou Turecku a nátlakom naň, aby zlepšilo životné podmienky pre masu utečencov na svojom území, humanitárnym cieľom par excellence. Problém určite nie je v tom, že pri identifikovaní pašeráckych trás a lodí pomôže misia NATO – ako sa nás o tom určite poponáhľajú uistiť propagandisti Vladimira Putina, ktorý má v regióne svoje vlastné záujmy. Problém spočíva v tom, do akej miery je Erdoganovo Turecko naozaj naším spojencom a do akej miery sú jeho plány kompatibilné s našimi plánmi. Úspech akejkoľvek akcie bude závisieť práve od toho.